Autorka je spisovateľkaHovorila som si, že nebudem stále frfľať a napíšem trebárs o tom, aké sú teraz pekné noci, o tom, že môj otec Vincent má krásnu poviedku Dlhé týždne s jasnými nocami pred odletom sťahovavých vtákov. Chcela som písať o čistom vzduchu, hviezdach na nebi a pokoji, ktorý človek nájde, keď na chvíľu vypne telefón. Ale potom som si čítala správy.
Článok pokračuje pod video reklamou
Dočítala som sa, že Matica slovenská priznala, že nechala vyschnutý krušpánový živý plot vo svojom areáli v Martine nastriekať zelenou farbou. Inštitúcia uviedla, že išlo o dočasné skrášlenie pred Medzinárodným krajanským festivalom, pričom rázne odmietla tvrdenia, že by to súviselo s návštevou premiéra. Čudná skapínajúca inštitúcia Matica slovenská, ktorá už roky hľadá svoju tvár a možno aj stratený národný poklad, si skrátka zadovážila kýbel nejakej hnusnej zelenej farby, možno z prvej výpredajovej akcie v Hornbachu, a pretrela ňou živý plot. Živý plot, živý! Zobrali dáku striekaciu pištoľ a striekali uschnuté lístie na živom plote kolom dokola umelou zeleňou. Predstavila som si chudákov vtákov ako odtiaľ zmätene ušli. Možno sa pritom tí “maliari” fotili. Ak nie oni, začudovaní okoloidúci určite. Svojrázna národná obroda a modernizácia slovenského prostredia v priamom prenose.Čistá idiocia! Živý plot! Kde-tu vyschol, no inde živorí a dýcha, možno rastie, možno potrebuje zaliať, no určite nepotrebuje dáku postsocialistickú fasádnu farbu! Zrejme sa im zdalo, že Pán Boh to s tým plotom dáko odflákol. Že prirodzená zelená na živom alebo skapínajúcom plote nie je dosť... nuž, dostatočne optimisticky slovenská. A tak nakúpili plechovky farby.Smejem sa, keď si predstavím, ako jemne natierali každý jeden lístok. Jeden po druhom. Poriadok predsa musí byť. Živý plot predsa nemôže rásť len tak, bez správneho a štátom schváleného odtieňa! Vrabce možno odvtedy sedia na streche a krútia hlavami. Snažia sa pochopiť, prečo ich domov zrazu vonia ako čerstvo natretý vagón tretej triedy. Aj chrobáky majú smolu. Chceli liezť po kôre, no namiesto toho sa prilepili k národnému dedičstvu. Asi navždy. A vzduchom sa namiesto vône prírody šíri sladkastý zápach riedidla. Pravá vôňa domoviny!Autor tohto nápadu musí byť nesmierne poetický človek. Predstavujem si ho ako pána, ktorý má rád veci pod kontrolou. Keď mu uschne izbová kvetina, pravdepodobne ju natrie na červeno a predstiera, že kvitne. Verí, že svet sa dá opraviť pomocou dvoch vrstiev laku.Celé matičiarstvo je ako ten úbohý plot. Navonok zelené, hrozne slovenské, ale keď podídete bližšie, zistíte, že živý krík umiera pod ťarchou umelej zelene. Hlavne, že to na fotkách vyzerá úhľadne.Slovenská posadnutosť maskovaním reality a natieraním hniloby však nie je žiadnou martinskou raritou. Zdá sa, že je to naša nová politika. Napríklad legendárny internát “kukurica” , ktorý roky chátral, v súčasnosti pod kuratelou Roberta Kaliňáka tiež zvolil tento svojrázny matičiarsky prístup. Plot s odhalenými tehlami nevyhovoval vládnemu vkusu a estetickým kritériám, a tak niekto dostal rovnako geniálny nápad ako záhradníci v Martine - a tehly jednoducho natreli. Načerveno.Vraj preto, aby fasádu ochránili pred sprejermi, a aby budova vyzerala reprezentačne. Architektonická pamiatka dnes zblízka vyzerá ako divadelná kulisa z polystyrénu. Skutočná, pórovitá štruktúra tehly bola udusená pod nánosom nepriedušnej politickej chémie.Tá istá mentálna schéma. V Martine udusia krík syntetickou zelenou, aby zahraniční krajania nevideli, že nám tu niečo skapína, v Bratislave minister Kaliňák valcuje architektúru červenou farbou. Načo riešiť statiku, zdravie rastlín či podstatu problému, keď stačí poslať chlapa s valčekom a striekacou pištoľou?V Martine stojí budova, na ktorú sa skladali naši starí otcovia po korunách. Krásny, vážny neoklasicistický palác z dvadsiatych rokov, pred ktorým stojí socha ženy. Tá žena predstavuje Maticu slovenskú. Má kamenné oči a už takmer sto rokov sa pozerá na svet s rovnakým, mierne unaveným výrazom. Donedávna sa pozerala na živý plot. Na jar býval svetlozelený, v lete schol. Keď som bola malá, čítala som knižku Alica v krajine zázrakov. Vždy som sa čudovala scéne, kde nešťastní kartoví záhradníci natierali biele ruže načerveno, pretože Srdcová kráľovná neznášala bielu farbu. Ak by zistila pravdu, všetci by prišli o hlavy. Nepríjemná kapitola o strachu a gýči. V Martine – a rovnako aj pri bratislavskej Kukurici – to vzali z opačného konca, ale s úplne rovnakou logikou. Miestni záhradníci-vlastenci a ministerskí úradníci sa podujali prefarbiť prírodu aj históriu. Žijeme vo svete, kde namiesto naozajstného života stačí jeho imitácia. Hlavná vec, že sa to leskne. Netreba plakať nad úpadkom, radšej si priznajme, že krajina, tá naša drahá, trochu unavená vlasť, objavila čaro imitácie. Srdcová kráľovná má určite radosť. Uprednostňujeme gýč a povrchnú imitáciu pred naozajstným slovenským zmarom, čo iba lepšie odzrkadľuje úpadok kultúry v krajine. Chudera Alica (ak by sme vôbec pripustili jej nepravdepodobnú existenciu v našich zemepisných šírkach) by dnes zrejme nesedela na martinskom obrubníku v slzách, ako sa na romantické hrdinky patrí, ale so zmäteným úsmevom by si z prstov zoškrabovala umelú zeleň, nechápajúc, v ktorej kapitole tejto našej slovenskej stredoeurópskej absurdity sa vlastne ocitla.
