Autorka je spisovateľkaTak sa mi zdá, že svet, ktorý sme dôverne poznali, potichučky balí staré kufre. Odchádza ako akýsi starý kedysi slávny herec, ktorý po rokoch pochopil, že divadelná hra sa zmenila a jeho postavu zo scenára vyškrtli. Chodí po chodbách divadla, usmieva sa a mladí kolegovia ho už nespoznávajú.
Článok pokračuje pod video reklamou
Ešte včera sme dosť presne vedeli, kde sú hranice. Mesto patrilo autám, semaforom a ponáhľajúcim sa ľuďom s koženými taškami, v bratislavskom Priore boli eskalátory, ktorým sa malé dievčatá, akou som kedysi bola, čudovali.Les hovoril úplne potichu, voňalo ihličie, rástli v ňom huby a dlhé tmavozelené plaché tiene. A dnes sa všetky moje svety pomiešali, akoby niekto v noci, kým sme spali, prehodil mojím vlakom výhybky.Po mestských bulvároch a sídliskách sa dnes potulujú srnky a diviaky. Kráčajú medzi zaparkovanými autami a kontajnermi s tou istou samozrejmosťou, s akou sa asi kedysi chodievali napiť k lesným studničkám, ktoré medzitým vyschli.Dezorientované srnky a medvedeVyzerá to takmer ako v rozprávke od nejakého spisovateľa, ktorého knihy už nik nečíta, ale z jeho rozprávky trochu mrazí. Zvieratká neprišli do mesta na návštevu, neprišli obdivovať architektúru ani nás, prišli preto, že sme im ich vlastný domov ukradli a premenili na stavebné parcely a diaľnice. A tak hľadajú jeho zvyšky a franforce ticha medzi panelákmi.Zavše to všetko zabolí. To vtedy, keď sa medveď objaví priamo pred bránou domu, na mieste, kde by sme čakali skôr poštára alebo suseda s rannými novinami. Zrazu stojíme zoči-voči divočine tam, kde sme sa cítili najbezpečnejšie. Nie je to hnev zvierat, je to len ich zmätenie. Stratili mapu sveta, a my s nimi tiež.A zatiaľ čo sa zem pod našimi nohami mení na zvláštnu zoologickú záhradu bez klietok, strácame všetko, aj to, čo bolo nad nami.Nočná obloha mizne. Akoby niekto vzal čierny zamat posiaty hviezdami a vymieňal ho za lacný, sivastý krimplen či diolen. Kedysi stačilo zakloniť hlavu a uvedomili ste si vlastnú krásnu a aj liečivú malosť a veľkosť vesmíru.Mliečna cesta nás spájala s predkami, ktorí pred tisíckami rokov hľadeli na tie isté hviezdy a rozprávali si príbehy o hrdinoch a bohoch. Boli to takí istí ľudia ako my!Hviezdy vybledliDnes svietime tak silno, že sa nám aj hviezdy podarilo zahnať na útek. Nestačilo nám pozemské pouličné osvetlenie, poslali sme do neba tisíce umelých, studených svetielok, ktoré krížom-krážom rozsekávajú tmu na drobné, ligotavé črepiny. Naše deti už možno nikdy nebudú vedieť, ako vyzerá skutočná, hlboká noc. Budú poznať len akési permanentné, umelé predvečerie – svet bez tajomstiev, kde sa niet kam skryť pred elektrickým jasom.No nie sme to len my, ľudia, komu táto nová, drzá noc kradne sny a pokoj. V tom neustálom, neónovom bdení nedokážu zaspať ani kvety na lúkach, márne zatvárajú svoje okvetné lístky a čakajú na chladivú tmu.Aj stromy v parkoch a na okrajoch lesov stoja unavené, akoby im niekto zakázal spať. Celá príroda okolo nás zostáva uväznená v nekonečnom dni, vyčerpaná z lesku, ktorý sme si vymysleli, a zmätená svetom, v ktorom už ani listy na konároch nedostanú šancu potichu si oddýchnuť.A niekedy tú tmu nepretínajú len satelity, ale aj my sami, dole na zemi, keď oslavujeme svoju vlastnú mladosť a slobodu. Mladí ľudia sa zídu na veľkej lúke, jedia nedeľný obed z plastových misiek a na displejoch telefónov si ukazujú videá z divokej noci. „I’m the self inflicted, mind detonator...“ duní z obrovských reproduktorov a tá hudba naozaj funguje ako rozbuška v mysliach tisícového davu.
