Autorka je spisovateľkaSlnko vyzeralo ako rozžeravený plech. Vzduch sa nehýbal, bol hustý a smrdel ako prach. Premiér stál v strede obrovského pšeničného lánu, na sebe mal drahé béžové polotričko, aby ladil s farbou obilia, tričko, lebo chcel vyzerať, že v podstate patrí k nim. K chlapcom čo možno obďaleč padali od únavy a horúčavy k zemi.
Článok pokračuje pod video reklamou
Kombajnista možno práve zliezol z kabíny, zatrmácal sa a odpľul si do prachu. Nik nefrfľal, každý predsa vedel, že toto je divadlo, ktoré sa musí odohrať každý rok... aby bol pokoj.Premiér hovoril o žatve, o klimatickej kríze, hovoril na kameru a prstom ukazoval na obzor, kde sa chvela fatamorgána "lepších" zajtrajškov. Hovoril o zemi, ktorá horí, o tom ako farizeji v Európe aj opozícia škodia, kým on, oni, tu v prachu, uprostred žatvy stoja so vztýčenými hlavami. Po krku mu asi stekal pot, možno ho to svrbelo, no on sa nemohol poškrabať, lebo hral divadlo a červené svetielko svietilo. Hovoril plynule, jeho hlas mal ten správny tatkovský tón a pod nohami mal pôdu tvrdú ako betón. Bola popraskaná. Roky sem nikto neposlal ani liter vody, na zavlažovacie kanály sa zabudlo, projekty zoschli kdesi v zásuvkách na ministerstve. Ficova vláda sa vracia v istých intervaloch ako dáka choroba. Už prešustrovala peniaze na predražené tehlové ploty a na ploty pred plotmi, za ktorými tie ploty opravujú, na nezmyselné poradenské zmluvy, a najmä do vlastných vrecák. V nemocniciach medzitým bez klimatizácie v nedôstojnom tichu kapú pacienti. Na chladenie na JIS-kách niet peňazí, ale na referendum, ktoré má premiérovi s konečnou platnosťou posvätiť doživotnú rentu, sa v štátnej kase peniaze nájdu vždy. Naše dane sa premenili na lístky do tohto obludného cirkusu. Sme ako pacient s polytraumou z horúčavy, ktorý na špinavej posteli poslušne čaká, kým ho definitívne dorazí infekcia.Chlapi na poli aj v kanceláriách už vedia, že škody zo sucha pôjdu do miliónov. Vedia, že ich žatva je len peknou tapetou pre večerné správy, kým v skutočnosti sme na mizine. A najhoršie na tomto celom nie sú len ekonomické suchoty, ale pocit, že sa ich už nikdy nezbavíme. Prerástli touto krajinou ako rakovina do mäkkého tkaniva; stali sa jej večnými majiteľmi, doživotnými rentiermi, ktorých si dobrovoľne platíme za to, že nás oberajú o budúcnosť.Kamera zhasla. Kameraman prikývol, že to má.Premiér zmenil výraz. Tvár mu stvrdla, maska ľudového rozprávača mu z ksichtu odpadla ako stará omietka, nevidel narobených ľudí, ktorých popoludní možno kriesili vodou z plastovej fľaše, rýchlym krokom zamieril k čiernej nemeckej limuzíne, ktorá vrčala na kraji poľnej cesty. Šofér otvoril dvere, z ktorých vyrazil závan ľadového vzduchu, voňajúceho po drahej koži a syntetickom borovicovom lesíčku. Premiér zapadol do koženého sedadla, dvere buchli a odrezali ho od sveta, ktorý páchne robotou, potom a asi aj zúfalstvom.„Kurva,“ vydýchol si a pozrel sa na hodinky. „Poďme rýchlo preč. Tu sa nedá dýchať.“Auto sa pohlo. Zanechalo za sebou kúdol prachu, ktorý pomaly sadal na hlavy unavených chlapov a na neúrodnú, spálenú zem.Premiér hovoril o zemi, ktorá horí, o farizejoch v Bruseli a o zradnej opozícii, ktorá škodí slovenskej posvätnej hrude. O Európskej únii, nedá sa poprieť, hovorieva s gustom, ktorému nechýba perverzná elegancia, farbisto ju opisuje ako morálne prehnitú, dekadentnú starenu, prostitútku, ktorá nezvratne umiera na vlastné pokrytectvo a stratu hodnôt. Sugestívny obraz apokalypsy, určený pre uši diváka, ktorý v živote neprekročil hranice okresu.Mimochodom, náš svetobežník z tlačových besied v skutočnosti neprekročil ani hranice regiónu; veľkolepé agrikultúrne utrpenie si prišiel odkrútiť toť k Sencu, kúsok za hlavné mesto. Celá inscenácia vlastenectva na poli mala len jedno jediné rýdzo pragmatické zadanie: rýchlo nastúpiť, odrecitovať nič nehovoriace falošné frázy o dobrých gazdoch do objektívu a mať to konečne z krku. Pšeničné klasy ho zaujímajú asi tak ako sneh, hlavne nech divadlo pre negramotných rýchlo skončí, a on môže utiecť späť do chládku.Pokračovanie národného masochizmu sa však odohrá už o pár hodín neskôr, pod starobylými múrmi Devína. Tá istá nemecká limuzína ho dovezie na pompézne cyrilometodské slávnosti, kde sa obludná faloš dostane do absolútneho a definitívneho bodu varu. Muž, ktorý prešustroval prachy na papalášsky večierok pre vyvolených, sa postaví pred zaplatené kamery verejnoprávnej televízie, aby bez hanby rečnil o kresťanských hodnotách a pokore, a zatiaľ čo uvarený dav za policajnými zátarasmi tlieska ďalšiemu prejavu o duchovnom dedičstve, pod jeho nohami ticho hnije tá istá neúrodná zem, a z nemocníc o pár kilometrov ďalej vanie pach nehojacich sa rán.
