Alexandra Pavelková je známa autorka fantastiky. Do povedomia čitateľov sa dostala knihami Údolie ľalií, Medzi nami, Štyria mačkatieri či sériou príbehov o vedme Vimke. Po dlhšom čase jej vyšla nová kniha Dom splnených prianí. To je príležitosť porozprávať sa s ňou o živote, tvorbe a všeličom inom...

Článok pokračuje pod video reklamou

Súvisiaci článok

Ivana Havranová: Na Slovensku nie je doteraz až taká veľká hanba kradnúť

Vyšla vám nová kniha, Dom splnených prianí. Vychádzate v nej zo staršej poviedky, s ktorou sme sa stretli v Čase hrdinov 2. Je o mládencovi Petrovi s magickou mocou a Dome, ktorý plní priania. Prečo ste sa k tejto téme vrátili a rozpísali ju do celého románu?Táto poviedka patrila k mojim textom, ktoré mali byť pôvodne románmi, ale na ich napísanie som nemala dosť času. Pre autora však nie je príjemné, keď má príbeh v hlave a z objektívnych príčin ho nemôže dať na „papier“.Ono to tam pravdupovediac tlačí. Takže z mojej frustrácie vznikla aspoň poviedka, ktorá bola len esenciou toho všetkého, čo sa dialo „pred a po“. Keď mi bol napokon, čisto náhodou, dopriaty voľný čas, napísala som konečne román a zakomponovala do neho aj mierne prepracovaný dej pôvodnej poviedky.Viem, že Dom, ktorý plní priania, existuje. Teda... existuje dom, ktorý vás inšpiroval.Dom, ktorý ma inšpiroval k Domu, poznám už vyše 50 rokov. Kedysi to bol Grandhotel Škubňa, neskôr hotel Hron. Stojí oproti železničnej stanici na Sliači. Bol postavený takmer pred sto rokmi a dnes je národnou kultúrnou pamiatkou. Keď som bola dieťa, chodievali sme s rodičmi na výlety do kúpeľov Sliač. Zvykli sme sa zastaviť v tomto hoteli, aby sme si na terase dali zmrzlinu a limonádu. Vládla tam vtedy atmosféra starosvetského luxusu, ako vo filme pre pamätníkov s Oldřichom Novým. Dnes je z hotela ruina. Preto som ho oživila aspoň vo svojej knihe.Poviedka aj kniha sú o mladom chlapcovi, ktorý je už iná generácia, ako vy. Robili ste si výskum, čo si mladí dnes obliekajú, čo počúvajú, aký jazyk používajú?Samozrejme, bez prípravy sa nedá zaobísť. Mám výhodu v tom, že som v práci denne v priamom kontakte s mladou generáciou, avšak vžiť sa do myslenia dnešných „násťročných“, do ich potrieb, priorít, kultúry, nebolo až také jednoduché. Príbeh je písaný v prvej osobe a keďže som chcela, aby pôsobil autenticky, najprv to vyžadovalo prieskum a štúdium, a potom veľa škrtania a prerábania.Peter, hlavná postava vašej knihy, prežil veľa traumatických udalostí. Prečo autori tak radi svojim postavám nadeľujú do vienka ťažké traumy?Od počiatkov literatúry boli často v ústredí rozprávaní postavy, ktoré nemali svoju životnú cestu vyzametanú. Čitateľov či obecenstvo vždy priťahovali príbehy ľudí, ktorí museli prekonávať prekážky, nástrahy. Ktorí niečo dosiahli vlastným pričinením, i keď im osud veľmi neprial. S takými postavami sa dá stotožniť, môžu byť inšpiráciou, príkladom. Určité archetypálne princípy sú mi sympatické.V tomto románe ste sa dotkli citlivých tém, akými sú bezdomovectvo, zneužívanie detí či duševné zdravie. Ako ich vnímate vy ako súkromná osoba?Kedysi som pracovala v detskom domove aj v nemocnici. Bohužiaľ, často som sa stretávala s podobnými prípadmi, o akých hovorím v knihe.