Nezabiješ, nový román Ivany Havranovej, sa nečíta ľahko, ale prečítate ho rýchlo. Príbeh dvoch židovských sestier a ich prežitia Osvienčimu je dokumentárna až reportážne chladná próza. A najhoršie vám nebude z opisov osvienčimských hrôz, ale z toho pekla u nás, na našom malom prívetivom Slovensku. Svoje si nedáme a cudzím zoberieme?
Článok pokračuje pod video reklamou
Súvisiaci článok
Noah Charney, Svetlana Slapšak: Slovania patria k najmenej prebádaným dávnym národom
Nezabiješ je piate Božie prikázanie. Ale Osvienčim, o ktorom sa píše, vyzeral ako svet, kde Boha z krajiny zjavne vykázali. Prečo je nevyhnutné neustále si pripomínať tému holokaustu?Určite si celý svet všimol, že hoci bol fašizmus porazený, znovu sa vynára jeho ideológia a priaznivci, akoby chceli ľudstvo opäť ponoriť do tmy smrti a nenávisti. Musíme teda poznať otrasné príbehy, ktoré sa za jeho vlády diali! Musíme chrániť to, čo máme teraz, aby sa nič podobné už neopakovalo.Skutočný príbeh, o ktorom v knihe hovoríte, má niekoľko mrazivých, desivých momentov. To, čo prežili a častejšie neprežili ľudia v Osvienčime, je len jeden z nich. Kto boli tie dve ženy, sestry? Stretli ste sa s nimi osobne?Áno, stretla som sa s nimi a jedna z dám mi tento príbeh vyrozprávala. Bola trochu zhovorčivejšia a možno i uvoľnenejšia. Hoci z toho, čo vravela, som pochopila, že časom prežitým v Osvienčime je poznačená na celý svoj život.A mala jednu zvláštnosť. Ustavične sa ponáhľala, ba takmer až bežala. „V lágri sme sa prechádzať nemohli. Vykoledovali by sme si riadnu bitku. Dozorcom šlo o to, aby sme urobili čo najviac práce. A nejako mi to zostalo,“ povedala s úsmevom.
