Autorka je spisovateľkaKedysi som do jedného medailónu o sebe písala, že sa večer neviem dočkať rána a zas a zas sa teším na nový deň. Vidina nového, vidina cesty dolu schodmi na ulicu plnú ľudí, čerstvé rožky a ostrý ranný vzduch. Boli to euforické časy, keď už nechodíte do školy a zároveň ešte nemáte povinnosti spojené s ťahaním detí do škôlky a behom do práce.
Článok pokračuje pod video reklamou
Človek bol mladý a napísal hocičo, nevraviac o činoch. Môj priateľ z USA zas hovorí, že sa nevie dočkať rána preto, lebo každé jedno ráno sa dozvie nejakú zábavnú novinku z Bieleho domu.V umení sa to ránami nehemží tak ako večermi a nocami, umelci sú pravdepodobne naozaj orientovaní skôr na atmosféru s nočnou nostalgiou, vtedy sa ľahšie nalieva víno a na jazyku sa prevaľujú bujnejšie fantázie. Neznamená to, že napríklad spisovatelia nepíšu ráno, naopak, ale aj ráno píšu o dňoch a o nociach. O ránach zriedka.Hemingway písal svoje texty skoro ráno: „Keď pracujem na knihe alebo príbehu, píšem hneď po prvom svetle. Nikto vás neruší, či už je chladno alebo zima, a vy prídete do práce a pri písaní ste v teple.“Kto píše o ránach?Pred troma rokmi sme videli film Dokonalé dni. Pán sa každé ráno zobudí, vstane zo svojej karimatky, ponaťahuje sa, zroluje podložku, uloží prikrývku a uprace knižky, ktoré večer čítal. V subtílnom priestore sa umyje, všetky pohyby sú pokojné, nenáhlivé, zjavne má čas. Umyje si zuby. Upraví si fúzy. Oholí sa. Vyčistí po sebe umývadlo. Kropí kvety. Stále pokojne a bez pachtenia sa poteší pohľadom na ne, oblieka sa. Všetko, čo berie do rúk, je usporiadané. Vychádza von, v automate si kúpi nápoj. Zodvihne hlavu k nebu a usmeje sa. Malé dôsledné rituály. Neviem, prečo som nezdieľala to všeobecné nadšenie práve pre tento film, nesúvisí to s ránom, ale s čímsi, čo je pre mňa samozrejmé a možno iní na to zabudli. Na spomalenie, ktoré sa nehľadá ľahko, ak nežijete sám. Aj ďalší dej je plný svetla, hrejivej ľudskosti a potešenia z nepatrných maličkostí. V Truman Show užíva hlavný hrdina vysoké dávky vitamínu D pri raňajkách, pretože naozajstné slnko v jeho svete nie je. Mimochodom, spomínate si na pozdrav Trumana Burbanka, hrdinu Truman Show? „Dobré ráno a pre prípad, že by som vás nevidel, dobrý deň, dobrý večer a dobrú noc!“ Raskoľnikov alebo Potterove sovy?Rána sú azda pestrejšie ako večery. Sú to rána na nultých hodinách, rána na plavárňach, v posilňovniach, naozaj skoré rána vo vlakoch a autobusoch. Existujú rána, keď nedokážete vstať, lebo nesiete ťarchu, s ktorou si už neviete poradiť a práve ráno je katalyzátorom premeny, keď je aj ťažoba nútená postupne, pomaly dostať sa do kúpeľne a potom sa vychystať a pokúsiť sa prežiť deň, ďalší deň. Zažili sme rána v nemocniciach, keď sa s hrmotom rozleteli dvere krátko po piatej a do ruky nám strčili teplomer, zažili sme rána v kluboch na Ibize, keď svitalo a my, nestarnúci raveri, sme vítali slnko. Žili sme nádherné rána v jesennom pološere, kráčajúc popri rieke, keď pod nohami vŕzga inovať, aj rána, keď sme počuli kľúč v dverách a otec sa vrátil domov po nočnej.Ráno si často čítam, aj knihy, aj telefón. V jednej nenápadnej, no kultivovanej diskusii ma zaujal komentár o Raskoľnikovovi, hrdinovi knihy Zločin a trest. Nejaká mladá žena nepoznala jeho meno a iný prítomný komentátor jej položil otázku, či vôbec zmaturovala. Odpísala mu, že síce nečítala Zločin a trest, ale jej detstvo poznamenali knihy Rowlingovej a pre ňu je dôležitejšie poznať meno Potterovej sovy, nie Raskoľnikova. Táto drobnosť mi rozsvietila beztak svetlé ráno. Nájsť v procese čítania radosť, nie ťarchu povinnosti, je jediná cesta, ako milovať knihy. Zločin a trest som čítala príliš skoro a veľmi povinne. Tento text nie je o čitateľskej gramotnosti, ale žiadalo sa mi spomenúť to o tej sove. Pretože sovy, doručujúce poštu v knihách o Harry Potterovi, prilietajú vždy ráno. Je to praktické, pretože tak sa všetky zásielky doručili všetkým naraz, počas raňajok vo Veľkej sieni. Len vtedy sa študenti Rokfortu nachádzali všetci na jednom mieste, čo sa už počas dňa nezopakovalo. Akí ste ráno?Niekedy sme ráno dokonale svieži, inokedy nie. Máme radi rána ponorené v spánku. Môj muž vstáva skoro, je disciplinovaný a má svoje zaužívané zvyky. Na dovolenke som s ním tak skoro vstala aj ja, vyšli sme do ulíc, nikde nikoho a potom oproti kráčalo dievča a môj muž ju chcel pozdraviť rezkým Kalimera, ale zvolal Kalamari! Rána sú v rôznych prostrediach rôzne, ale možno zovšeobecniť, že sú späté s telefónom. Používame ho ako budík a po zobudení prebehneme nielen správy, ale aj všetko ostatné. Starí Gréci, Rimania, ale aj naši vlastní prastarí rodičia sa zvyčajne budili za úsvitu, na zvuky hospodárskych zvierat, na pocit chladu, na povinnosť zakúriť a bývalo to skôr, než zakikiríkal kohút. Ráno je myseľ tichá a ak ten telefón necháme ležať, je príjemné len tak byť a netlačiť čas dopredu. Priniesť si kávu do postele a len tak si premýšľať. Uvedomovať si sami seba, dokonca si klásť otázky, kto sme, ráno môže byť svieže ako chrumkavé jablko, každé ráno sa môžeme rozhodnúť byť v úžase zo života a rovnako si môžeme dovoliť byť stiesnenými a neistými jedincami v divočine. Môžeme zatúžiť po niečom nedosiahnuteľnom alebo aj po niečom celkom konkrétnom. Tak som si to povedala ja nedávno, keď som sa krátko po zobudení rozhodla, že dnes si pôjdem kúpiť skladačku mojej obľúbenej postavy zo Star Wars – Grogu. Ja viem, že mám 55 rokov a je načase dospieť. Ale nemusí to byť hneď ráno.
