Autorka je spisovateľkaKeď človek dovŕši istý vek, už ho prekvapuje čoraz menej vecí. Zvykne si na permanentný národný kŕč aj slovenskú malomeštiacku radosť z hocičoho, čo k nám zaveje vietor spoza hraníc. Dokonca sa tomu v duchu až škodoradostne zavše poteší.
Článok pokračuje pod video reklamou
Napríklad minulý rok na hrade, kde by človek v slabej chvíli naivity očakával nejakú onú, aspoň stopu po histórii či kultúre, alebo po dákej kontinuite tohto nešťastného masochistického národa, no namiesto toho ho na nádvorí privítal skúter! Jedinečné línie, emócie, túžba po slobode, jazda s vetrom vo vlasoch. Nezainteresovanému návštevníkovi hradu sa svojvoľne nadvihovalo obočie z reklamnej hnačky, ktorú ktosi bez hanby nazval kurátorským textom. Jasné, dobrá mašina s históriou môže byť umeleckým dielom, najmä ak má dve kolesá, taliansky rodný list a dostatočne agresívny marketing.Dozvedeli sme sa, že táto plechová kavaléria bola už aj v MoMA v New Yorku. Američania v 50. rokoch vystavili model GS 150 od inžiniera D’Ascania! Človek si predstavil zahraničných turistov, čo sa vyškriabali na hrad a hľadeli na pamätné plakety zo stretnutí skútristov a potom kdesi do betónom zaliatej Petržky.Skútre a kávovaryRok sa s rokom stretol a na scénu prichádzajú talianske kávovary. Do Slovenského národného múzea! O rok možno vystavia trebárs dizajnové otvárače na konzervy alebo ergonomické cedidlá na špagety. Aby bol kultúrny zážitok dokonalý, možno nám v priestoroch niekdajšej pokladnice SNM premietnu aj nejakú neorealistickú klasiku – trebárs Zlodeji bicyklov, čo by v našom kontexte mohla byť celkom trefná metafora na stav verejných financií v kultúre. Alebo rovno Felliniho Sladký život, čo sa budeme krenkovať! Celú túto paródiu na kultúru, samozrejme, prišla otvoriť samotná ministerka kultúry. Až sem čujem reči o „prehlbovaní kultúrneho dialógu“ a „prinášaní svetového dizajnu pod Tatry“. Ministerka oslavuje osemdesiat rokov značky Made in Italy na mieste, ktoré by malo chrániť zvyšky našej vlastnej, zúfalo podvyživenej identity. My na Slovensku nemáme dosť vlastných odborníkov na nič, tak si musíme nechať vysvetliť aj to, ako správne stlačiť gombík na mašine a miesto, ktoré má v popise práce definovať našu identitu, zmeniť na luxusný showroom pre ikonické mokka kanvičky Alfonsa Bialettiho z roku 1933. Príbeh prístavov, vynálezov, dizajnu a rituálov – šesťsto exponátov profesionálnych barových kávovarov. Neprekvapilo by ma, keby v rámci festivalu Dolce Vitaj ministerstvo kultúry zriadilo na Prírodovedeckej fakulte katedru správneho šľahania mliečnej peny.Alkohol a kofeínTaliani si z našich kľúčových národných inštitúcií urobili výkladnú skriňu a pasáž a my, s našou povestnou slovenskou pohostinnosťou a večne otvorenou náručou pre každú somarinu, dodáme priestory a začapkáme! Sme predsa národ, ktorý trpí hlbokým dovolenkovým komplexom. Stačí, že Slovák strávi týždeň v Toskánsku, zje tri taniere cestovín, okamžite má pocit, že v ňom koluje stredomorská krv. Národné inštitúcie sa tomuto komplexu nadšene podriaďujú. Tiaru tomu nasadila pani ministerka, ktorá sa len nedávno bila do pŕs, že kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná. Jeden aj dvaja by očakávali, že na Hrade bude osobne kolaudovať výstavu ručne vyrezávaných črpákov alebo kontrolovať čistotu ľanových nití na detvianskych krojoch. No slovenská národná hrdosť očividne siaha len po najbližší taliansky autosalón a končí pri šálke pressa.Kurátorom spomínanej výstavy je Marino Petracco, medzinárodne uznávaný odborník na kultúru kávy! Predstavujem si pritom bežných múzejníkov a galeristov, kde niet peňazí ani na poriadnu žiarovku, nieto ešte na nákupy alebo reštaurovanie. Múzeá živoria, nemajú peniaze na kúrenie, na strechy, nemajú na platy pre ľudí, čo kultúre a histórii obetovali celý život za cenu minimálnej mzdy. Estetická slepota je nákazlivá. Len nedávno v Slovenskej národnej galérii vystavili biely klavír, ktorý slúžil ako pípa na šampanské. Vizuálne umenie aj kultúrne dedičstvo sa zredukovalo na lacnú rekvizitu pre večierky vyššej vrstvy. Keď už národné inštitúcie nedokážu ponúknuť duchovný pokrm, ponúknu aspoň alkohol a kofeín.A tak sa nejeden zamýšľa nad tým, či sme už dosiahli dno, alebo pod ním objavíme ešte nejaký ďalší dizajnový suterén. Tlieskame luxusným showroomom v priestoroch, kde by sme mali plakať nad stavom vlastného kultúrneho dedičstva.Udrelo letoMúzeá nám zatiaľ nespadli na hlavu len preto, lebo v nich ešte stále napríklad pani ministerku straší duch starej poctivosti, ktorú ako správni trpáci nevieme predať! Oslavujeme ikonické talianske značky, lebo nevieme vymyslieť ani poriadny hrniec na krumple. Na hrade strašil taliansky motor a v podhradí ľudia, čo si myslia, že svetovosť sa dá kúpiť za cenu jedného lepšieho espressa. Sme národ miništrantov, ktorí s otvorenými ústami čumia na každý jagavý gombík, čo sem dovezie nejaký obchodný cestujúci. Najskôr sme defenestrovali minulosť a teraz sa hráme na aristokraciu s pohárom lacného sektu v ruke. Jeden aj dvaja by sa smiali, keby nevedeli, že ide o popravu. Kat má na sebe drahý oblek z Milána. V Modre udrelo leto, človeku sa scvrkáva mozog v hlave ako slivka, no ženy napriek tomu stoja pri šporákoch a miešajú v hrncoch husté, čierne lekváre. Cedia pot do bublajúceho ovocia, na kredenci lacný turek, nie aby si prilepšili, no mnohé aby sa zachránili pred biedou.Kultúra totiž nevzniká v milánskych salónoch ani na ministerských recepciách. Prežíva tam, kde obyčajných ľudí napriek biede a ignorancii štátu držia pri živote posledné zvyšky domácej tradície.Slovenská realita dnes páchne spáleným ovocím, chudobou a zúfalstvom. Výstava sa skončí, svetlá zhasnú, no kultúrna púšť pod Tatrami zostane rásť ďalej. Zostali sme len sluhami vo vlastnom dome, a pod rukami nám mizne všetko, na čom záležalo.
