Autorka je scenáristka a režisérkaSúčasťou môjho dospievania bola poézia. Vrúcny vzťah k veršom by som dopriala komukoľvek v tom citlivom veku, keď máme sklony vyhodnotiť zemeguľu ako planétu naskrze nevhodnú pre život, a svojich najbližších ako najnechápavejšie bytosti na nej.
Článok pokračuje pod video reklamou
Básne som písala, čítala aj recitovala. Potreba duševného splynutia s autormi katolíckej moderny ma dokonca dohnala k nápadu odrecitovať Dilongovho Vyhnanca na okresnom kole navlečená v kňazskej sutane. Zostáva dúfať, že z toho neexistuje obrazový záznam. V porote sedela herečka Divadla Andreja Bagara, nebohá Hilda Augustovičová, ktorá mi po výkone prezradila, že Dilong, pokoj prachu jeho, mal sexepíl, motorku, frajerku a s ňou aj dieťa. Zem sa mi rozhúpala pred očami. Začiatkom apríla tohto roku uplynulo od jeho smrti 40 rokov. V posledný májový deň toho istého roku zomrel ďalší básnik katolíckej moderny, Mikuláš Šprinc. Obom im bola vlastná clivota, s akou veršovali o slovenskom štáte a potreba glorifikovať jeho prezidenta. Peter Getting publikoval v roku 2009 štúdiu Náčrt problematiky umeleckej kolaborácie predstaviteľov slovenskej literárnej obce počas totalitného režimu 1939 – 1945, a v nej poukázal na infantilizovanie obrazu Tisa v tvorbe oboch básnikov: „pre Dilonga je ‚drahý vierozvest‘, ‚Pribinov dedič s kladkou na rukách‘ a ‚veľký bohatier‘... pre Mikuláša Šprinca je Tiso dovedna ‚prezident mučeník a väzeň‘ a ‚hrdina‘ so ‚srdcom ako makom červeným‘. Zároveň pripomína, že dokázali úplne vytesniť ostatné symptómy Tisovho politického účinkovania, všetko to strašné utrpenie, mučenie a smrť v koncentračných táboroch. Po vojne Šprinc emigroval, a ako to už býva, vlasť pre neho prestala byť skutočnou krajinou, zmenila sa na relikviu. Odniesol si do Ameriky obraz vlasti zamrznutý v okamihu odchodu. Organizoval tam kultúrny život, vydával časopisy, prednášal, písal, sníval. V jeho predstavách sa vojnový štát zmenil na stratený raj národnej suverenity a Tiso na mučenícku figúru. A čo si teraz máme s jeho tvorbou počať my? A vôbec, čo máme robiť s autormi, ktorých dielo prežilo ich politické názory? Nad touto tajničkou chvalabohu nie sme ponechaní sami na seba, rovnakým hlavybôľom trpí aj zvyšok západnej civilizácie, stojac pred básnickým dielom Ezra Pounda, fascinovaného fašizmom, alebo filozofiou Martina Heideggera, ktorý bol členom NSDAP, alebo nahrávkami geniálneho dirigenta Herberta von Karajana, ktorý bol chránencom jedného z najmocnejších mužov Tretej ríše Hermana Göringa.Aj štyridsať rokov po Šprincovej smrti sa stále nájdu takí, ktorí zvádzajú vášnivé hádky, či patril do správneho tábora našich nekonečných kultúrnych vojen. Ostatným nezostane, iba sa s uznaním pozastaviť nad príčetnosťou takého Janka Jesenského, ktorý sa z nacionalistického veršovania vysmieval aj vtedy, keď slobode slova ruže nekvitli: „Ak básnikom chcel si byť, to musíš Hlinku velebiť, a po ňom hneď na papier hoď, na Tisa zopár vzletných ód.“
