Autorka je divadelná kritička.Vychádza z osobnej skúsenosti straty otca, hovorí o smrti blízkeho, spomínaní na jeho život a o snahe vysporiadať sa s bolesťou. Režisér a autor textu Michal Belej sa už v minulosti venoval náročným a tabuizovaným témam, ako partnerské násilie v inscenácii Emily či ženský alkoholizmus v Klinike Betty Fordovej.
Článok pokračuje pod video reklamou
V novinke Tryzna sa rovnako dotýka ťaživého námetu – smrti a tiež toho, ako na ňu spoločnosť nazerá. Režijno-dramaturgický tím sa riziku prílišného pátosu vyhýba neustálym prechádzaním z tragických do komických polôh. Intímne zamyslenia sa striedajú so zosmiešnením istých rituálov, čo je demonštrované hlavne vo výraznej pohybovej zložke.Performatívne site-specific dielo uvádza zoskupenie Príchod Godota na bratislavskom kúpalisku Mičurín.
Inscenácia Tryzna čerpá aj z atmosféry Horského parku. (zdroj: Bara Podola)
Keď si bolesť hľadá cestu von z telaMinimalistický divadelný tvar ťaží predovšetkým z pokojného prírodného prostredia neďaleko Horského parku a celkovej atmosféry. Ticho prerušujú len spev vtákov a šum stromov, ako aj citlivé a drásavé hudobné intervencie Radoslava Konečného na bicích nástrojoch. Publikum sa stáva súčasťou pohrebného sprievodu. Pomaly kráčame za trojicou herečiek, ktoré odeté v čiernych splývavých šatách nesú na pleciach starý kufor reprezentujúci rakvu. Ako účastníci smútočného zhromaždenia si sadáme pozdĺž okraja bazéna a sledujeme spektákel večnej rozlúčky.Našimi sprievodkyňami a rozprávačkami príbehu sú tri plačky (Renáta Bubniaková Ptačin, Adriana Moravčíková a Heidi Šinková). Predstavujú akúsi trojjedinú bytosť, dcéru mŕtveho. Zmnoženie postavy je funkčným režijným nápadom, ktorý umožňuje upriamiť pozornosť na viaceré aspekty i rituály smútenia – súkromné i verejné. Okrem toho takto efektne evokujú moment vnútornej spovede. Ako zaznieva, plačka je totiž osud, ale aj identita, diagnóza, úľava, spoločenská rola či umenie.Psychický stav dcéry vnímame nielen cez striedajúce sa repliky herečiek, ale hlavne cez ich fyzické konanie. Michal Heriban, ktorý sa podieľal na pohybovej spolupráci, akcentoval obrazy, keď si bolesť hľadá cestu von z tela. Prvotný šok zo smrti blízkeho pretavujú herečky do hlasitých úzkostných vzdychov a vzlykov, pričom kráčajú zo strany na stranu na dne bazéna. Ich pohyby sa v zmätku neustále zrýchľujú, v gestách badáme náznaky typických prejavov smútenia, od zalamovania rúk, udierania si do hrude či lapania po dychu.
