Mala to byť pokojná kariéra prekladateľky anglického jazyka. Ako to však už býva, život to zariadil úplne inak. Dvadsaťsedemročnú Petru Štefákovú (zatiaľ) asi nespoznáte podľa mena, je ale pravdepodobné, že už poznáte jej myšlienky.
Článok pokračuje pod video reklamou
Práve ona totiž stojí za úspešnou značkou a instagramovým profilom Dotyk slov. Málokto však pri prezeraní jej inšpiratívneho obsahu tuší, že za týmito povzbudivými slovami sa skrýva aj osobný príbeh boja s panickou poruchou a obrovský kus práce na vlastnej duši. Jej citáty na sociálnych sieťach a štýlových tričkách či mikinách denne povzbudzujú tisíce ľudí. Niektoré ich rozosmejú, s niektorými sa stotožnia a niektoré im (len) dajú vedieť, že v tom, čo ich teší alebo trápi, nie sú sami.Náš rozhovor sa vyznačoval dvoma črtami, ktoré ho od začiatku zadefinovali ako jeden z tých, o ktorých ako redaktorka jednoducho viete, že vás budú baviť. V ušiach mi znela necenzurovaná "trnafčina" a Petra sa napriek tomu, že nepatrí medzi ľudí, ktorí sa len tak otvoria, rozhodla, že nám to ľudsky ladí a môžeme ísť v otázkach a odpovediach až "na dreň". Nezíska si vás tým, že dojme, ale hlavne tým, že sa v jej otvorenom rozprávaní možno nájdete aj vy.Copaté dievčatko z „talianskej“ rodinyMama, otec, starší brat a pes. To bol svet blonďavého copatého dievčatka, ktoré v rodinnom dome v trnavskej mestskej časti Modranka prežívalo klasické detstvo konca deväťdesiatych rokov. V podkroví má dodnes svoju kanceláriu aj svoje útočisko, kam sa vracia, ak práve nie je u svojho priateľa. Svoju rodinu Petra s úsmevom označuje za miestami „taliansku“, no zároveň vysvetľuje, že aj keď sa v nej niekedy komunikuje hlasnejšie a energickejšie, je plná lásky. Kým jej otec zakladal výchovu skôr na prísnosti a dôslednosti, mama bola pre ňu odjakživa najlepšou kamarátkou a najväčším pokladom. Spoločné pre oboch rodičov bolo, že sa zo svojich detí snažili vychovať v prvom rade dobrých a čestných ľudí. Zatiaľ čo starší brat Marián bol typickým chalanom, ktorý občas svojím prístupom k životu dvíhal rodičom aj učiteľom tlak aj obočie, či prinášal údiv nad vynaliezavosťou pri korčuľovaní z malérov, Petra bola už od škôlky introvert, ktorý si pre svoj odstup a nedôverčivosť budoval priateľstvá a celkovo vzťahy len veľmi pomaly a uvážene, čo sa nezmenilo ani v tínedžerskom veku. „Odmalička som bola veľmi utiahnutá. Ani neviem prečo, no dlho som mala problém chodiť s kamarátmi von,“ spomína na svoje školské časy, kedy sa často vyhýbala sociálnemu kontaktu. „Postupne sa to ale upravilo, takže ani mňa neminula puberta a zopár príhod, ktoré by asi nemali byť publikované“, smeje sa Petra. Ako malá chcela byť úradníčkou - už od čias, čo si pamätá, ju bavilo čmárať si poznámky do zápisníkov a nad okraje zošitov. Dnes hovorí, že niekto niekde už asi vedel, kam ju jej kroky zavedú v dospelosti. Strach o život uprostred noci a dobre ukrytý „vinník“ z minulostiHoci si to vtedy neuvedomovala, asi najdramatickejším momentom jej dospievania, ktorý má presah až do súčasnosti, bolo, keď ako trinásťročná bola pritom, ako jej otec utrpel ťažký infarkt, pri ktorom „odišiel“ a ona bola svedkom jeho oživovania. Hlboko v jej vnútri sa tento zážitok zapísal a o zhruba šesť rokov neskôr začali prichádzať emočné „flashbacky“, ktoré sa prejavovali zvýšeným potením, bolesťami hlavy, závratmi a úzkosťou. Neboli to len sporadické ataky. Ubolená duša sa takto dožadovala pozornosti každý druhý-tretí deň, a navyše v úplne bežných situáciách, pri ktorých za normálnych okolností nebol na takéto pocity žiadny dôvod. Nutkanie na zvracanie a hnačky pripisovala Petra tráviacim ťažkostiam, ktoré však nemizli ani po niekoľkých mesiacoch. Naopak, stupňovali sa, a to, že sa niečo deje, začali pozorovať aj jej blízki.
