Článok pokračuje pod video reklamou
Kto je Katarína Defeo Fiúza Siposová (37)
Vyštudovala VŠVU v Bratislave, kde absolvovala doktorandské štúdium zamerané na kontext súčasného šperku. Počas Fulbrightovho pobytu pôsobila a tvorila v New Yorku. Pôsobí ako šperkárka, galerijná pedagogička a metodička a stojí aj za vznikom rodinnej značky šperkov Big Tiny Dot. Vo svojej voľnej tvorbe sa sústreďuje na performativitu šperku a na spôsoby, akými môže byť prezentovaný v rámci výstav.
slovenská šperkárka Katarína Defeo Fiúza Siposová (zdroj: Archív K. D. F. S)
Ako sa začal váš príbeh so šperkom? Bola to priamočiare rozhodnutie alebo cesta, ktorá sa vyvíjala postupne? Úprimne? V detstve som neplánovala byť šperkárkou. Skôr som chcela byť prezidentkou alebo žurnalistkou, mala som to otvorené a dlho som nevedela, ktorým smerom sa vydať. Tvorenie ma však bavilo odmala. Zbožňovala som chodiť do otcovej stolárskej dielne a objavovať náradie, tešilo ma, keď som si vedela niečo sama navrhnúť a vyrobiť. K šperku som sa dostala postupne. Keď som mala asi desať rokov, otec ma zobral na výstavu oddelenia S+M+L_XL, Kov a šperk v synagóge v Šamoríne. Bol to môj prvý kontakt s autorským šperkom. Neskôr som vo Vermešovej vile v Dunajskej Strede, vtedajšom vysunutom pracovisku SNG, videla tvorbu Karola Weisslechnera a práve vtedy ma tento odbor začal zaujímať viac. Moja cesta potom nebola úplne priamočiara. Najskôr som študovala textil na Škole umeleckého priemyslu Jozefa Vydru v Bratislave, kam som sa dostala skôr intuitívne. Neskôr som bola prijatá na oddelenie S+M+L_XL, Kov a šperk na VŠVU, kde som sa už cítila úplne prirodzene. Šperku sa venujem dodnes – stále ho skúmam a hľadám vlastný spôsob, ako o ňom uvažovať aj tvoriť.Čo najviac ovplyvnilo vaše umelecké smerovanie? Boli to ľudia, krajiny či skúsenosti, ktoré vás formovali?Keď sa na to pozriem spätne, všetko sa to akosi prirodzene poskladalo. Na začiatku stáli moji pedagógovia – najmä vedúci oddelenia Karol Weisslechner, ktorý ma ako prvý prinútil pozerať sa na šperk inak. Zrazu to nebol len objekt, ale nositeľ príbehu, emócie, myšlienky. Veľký vplyv na mňa mali aj spolužiaci. Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, kto ako uvažuje, ako si kto hľadá svoju cestu, a naše spoločné rozhovory ma vždy veľmi posúvali. A potom prišlo zahraničie. Miesta, kde som sa musela najviac „stretnúť sama so sebou". V Nemecku, na Hochschule für Gestaltung vo Pforzheime, som prvýkrát pocítila inú dynamiku, iný spôsob uvažovania. Neskôr som sa ocitla v Slippery Rock v USA a ešte intenzívnejšie obdobie prišlo počas Fulbrightovho štipendia na State University of New York, New Paltz. Tam som mala možnosť pracovať s americkou výtvarníčkou a kritičkou Myrou Mimlitsch-Gray, a to bola skúsenosť, ktorá ma zasiahla nielen profesionálne, ale aj osobne. Dôležitá pre mňa bola aj možnosť ukázať svoju tvorbu v medzinárodnom prostredí a zistiť, ako moje uvažovanie o šperku rezonuje aj za hranicami. Veľmi si vážim, že sa moje práce dostali na podujatia ako Enjoia't Award v Barcelone, Silver Festival v Legnici, mníchovský Schmuck či amsterdamský SIERAAD a že som mohla byť súčasťou sympózia v nemeckom Zimmerhofe. Každá z týchto skúseností ma posunula ďalej – v tom, ako o šperku premýšľam aj v odvahe dôverovať vlastnej ceste.Tento článok nájdete aj v júnovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 6. 2026Predplaťte si magazín SME ženyhttps://www.petitpress.sk/predplatne-sme-zeny
