„Terapiu pre všetkých, terapiu povinne,“ spieva Katarzia v jednej zo skladieb na novom albume s názvom Pozvi ma, neprídem. A tak sme chceli vedieť, ako terapia pomohla jej. KATARZIA je speváčka, textárka, hudobná skladateľka a producentka, vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, ale od roku 2015 žije v Prahe.
Článok pokračuje pod video reklamou
V podcaste Ľudskosť sa s ňou Barbora Mareková rozprávala o intenzívnych pocitoch, ktoré si v našej kultúre často nespájame so ženami a ženskosťou. Katarzia hovorí aj o tom, prečo kedysi túžila po publiku a sláve a prečo sa to časom zmenilo. A povie aj, kto je autorom vety, "ak žena nerodí, načo žije", ktorá sa objavila v ďalšej z jej skladieb.Nahrávame dva dni predtým, ako ti vyjde nový album. Aké sú pre teba tieto posledné dni čakania?Je to ako čakanie na Godota. Hovorím si však, že nebudem mať žiadne očakávania. Už som sa poučila, je to môj desiaty album. Predtým som mávala očakávania, ale s každým ďalším albumom postupne klesali. Lepšie je byť milo prekvapená, ako čakať, že teraz vyjde album a ja vypredám štadióny. Z toho som už vyrástla. Teším sa však na to, že niektorí ľudia z neho budú mať radosť.To mi znie, akoby si v minulosti bola po vydaní albumov trocha sklamaná. Myslím si, že my umelci máme často megalomanské predstavy o tom, že vydáme album a zrazu sa svet obráti naruby, staneme sa veľkými hviezdami a budeme vypredávať štadióny. Spätne mi to však príde ako veľmi smiešna detská predstava. Snažím sa pracovať s tým, aká je moja pozícia v hudobnom svete a kde je moje miesto. Stále ho tak trochu hľadám.Čo sa zvykne diať dni po tom, ako ti vyjde nový album? Píšu ti ľudia? Že je to pekné alebo že je to škaredé?Keď mi píšu, že je to pekné, veľmi si to vážim a ďakujem im za to. V podstate to však nemá veľký vplyv na môj názor na album, pretože viem, že ľudia, ktorí sa rozhodli, že ma budú mať radi a budú ma počúvať, budú vždy prajní a budú písať milé veci. A tí, ktorí si myslia niečo negatívne alebo majú konštruktívnu kritiku, mi to väčšinou nepovedia. Ľudia nie sú zvyknutí len tak sami od seba napísať: „Počuli sme ten album, ale vieš čo, táto časť je fakt príšerná a zase sa opakuješ.“ Takí tí naozaj blízki ľudia, najmä z hudobného prostredia, však niekedy povedia úplne úprimnú pravdu. A práve to asi všetci najviac potrebujeme.V čom je tento album pre teba iný ako ostatné, ktoré si vytvorila?Asi najviac v tom, že som sa sama podieľala na produkcii. Samozrejme, spolupracovala som na ňom s mnohými ľuďmi a veľmi mi pomohli. Ale tie základné produkcie v skladbách som často robila úplne sama.Čo znamená v tvojom svete slovo "produkcia"?Slovo produkcia môže znamenať aj organizovanie a vybavovanie vecí, najmä vo filme alebo divadle. V hudbe však znamená, že si v podstate postavíte celú pesničku od bicích, basy, syntetizátorov a rôznych zvukov až po sound dizajn. Rozhodujete o tom, ako budú znieť spevy, koľko tam bude vrstiev a celkovo vymýšľate formu skladby, kde sa začne, kde skončí a ako bude vystavaná. Niektoré pesničky na albume vznikli pôvodne pre divadlo. A pre mňa je vždy najlepšou lekciou to, keď si ich musím urobiť sama, hoci sa toho veľmi bojím. Na albume sú tri skladby, ktoré som takto kompletne postavila sama práve kvôli divadlu. Od mojich bežných štruktúr sa však veľmi nevzdialili. Len sme niektoré veci, ktoré som mala nasamplované alebo nahraté cez počítač na digitálnych klávesoch, prehrali na kvalitnejšie syntetizátory, aby mali lepší zvuk. Prehrali sme aj bicie a podobne.Čo vznikne skôr, text alebo hudba? Opíš mi ten proces.Kedysi som písavala tak, že som najprv tvorila texty, pretože tie sú pre mňa vždy najdôležitejšie. Dnes je však pre mňa čoraz ťažšie písať bez toho, aby som mala nejaký rytmus alebo mohla pracovať s frázovaním slov. Preto je pre mňa teraz možno lepšie najprv si vytvoriť bicie a basu a až potom začať písať text. Vedie ma to iným smerom a momentálne ma to baví viac.Ako si to mám predstaviť? Videla som dokumentárny seriál o Taylor Swift, ktorá tam zvyčajne sedí v miestnosti ešte s niekým, a tvoria spolu. Ako tvoríš ty?Ja som sama doma. Mám doma štúdio v jednej izbe. Je tam knižnica, stôl a reproduktory. Otvorím si program a začnem hľadať. Väčšinou začínam bicími. V poslednom čase si zjednodušujem život tým, že si vyhľadávam samplované zvuky, poskladám ich dohromady a potom ich prerobím. Tie pôvodné bicie, ktoré som použila, nakoniec zahodím a nahradím ich živými alebo si ich sama nahrám.Na ktorú z nových skladieb si najviac hrdá?Mám tam viac obľúbených skladieb, ale najviac mi záleží na ich obsahu. Myslím si, že sú dosť spoločensky kritické a podľa mňa to dnes potrebujeme. Respektíve ja to určite potrebujem. Najväčší zmysel mi dávajú prvá a tretia skladba. Prvá sa volá Pozvi ma, neprídem a prelína sa v nej veľmi veľa tém. Tretia sa volá Empatia sa bude učiť ako matika. Je to taká trochu ľavicová pesnička. Čerpala som aj z knihy Nerast od jedného gréckeho filozofa. Vlastne ani neviem, ako sa ten pojem prekladá do slovenčiny. Po česky je to „nerůst“ a v angličtine „degrowth“. A v podstate je to o tom, že kapitalizmus nás vedie k tomu, aby sme chceli stále viac. A to sa nepremieta len do práce a túžby po peniazoch, ale aj do osobných vzťahov. Nikdy vlastne nie sme spokojní s tým, čo máme. Snažím sa tam teda trochu rozmýšľať nad tým, že by nám mohlo stačiť už to, čo máme. Zároveň som tam narvala aj bytovú krízu alebo myšlienku, že slovo „precitlivený“ by sa podľa mňa nemalo používať, pretože má negatívnu konotáciu. Pre mňa je precitlivený človek skôr veľmi citlivý človek a citlivosť je podľa mňa v živote devíza. Smerujem tam k tomu, že by som bola rada, keby boli ľudia k sebe empatickejší.Ty si ľavičiarka?Neviem, či by som sa takto nazvala, ale určite by som sa nehanbila tak nazvať. Rozumiem tomu, že ľudia túžia po peniazoch, chcú veľa zarábať, majú veľké firmy alebo dosahujú veľké obraty. Nesúdim ich za to. Skôr si myslím, že každý máme v spoločnosti nejaké miesto a mali by sme na seba brať ohľad. Vlastne nechcem povedať, že ich nesúdim, pretože mnohých šikovných ľudí obdivujem. Nechcem, aby to znelo, že sa pozerám zhora na bohatých.Na niektorých sa tak ale pozerať môžeme.Ja to trochu vnímam aj v medzinárodnom kontexte. Tým, že nežijem na Slovensku, trochu zabúdam aj na to, čo tu mnohí bohatí robia a ako sa správajú. Skôr by som bola rada, keby si ľudia, ktorým sa nedarí alebo pochádzajú z horších pomerov, nepremietali frustráciu na bohatých, ktorí za to v podstate nemôžu. Zároveň by som však ocenila, keby bohatí brali ohľad aj na tých, ktorí napríklad nemajú nič. A mnohí z nich to aj robia. Podľa mňa mnohí bohatí robia charitu, sú filantropi alebo pomáhajú, len o tom nie vždy všetci hovoria. Teraz som to veľmi zjednodušila a nechcem, aby to vyznelo naivne, ale asi som ľavičiarka, alebo po česky levičák, v tom zmysle, že som napríklad za sociálne bývanie, pokiaľ ide o bytovú krízu. Som aj za to, aby sa výrazne riešila téma bezdomovectva, aby ľudia neboli na ulici a aby sme to nejako vyriešili. Ďalšia vec, ktorá ma trápi, sú detské domovy a podobne. Dosť nad tým premýšľam.Ako si dospela k takýmto presvedčeniam? Bola si vždy trochu naľavo alebo si sa tam nejako posunula?Určite ma ovplyvnili ľudia, ktorí boli v mojej bubline. Začalo sa to tým, že keď som sa odsťahovala do Prahy, pohybovala som sa v komunite študentov filozofie a umenia. Tam sa nad týmito vecami dosť premýšľa z ľavicového hľadiska. Možno je to aj tým, že tieto školy veľmi nevedú k biznisu, ale skôr k spoločenskej kritike.Z tvojich skladieb mi znieš ako človek, ktorý rád povie nahlas, čo cíti a čo si myslí. Ako sa ti žije s týmto nastavením?Je to niečo, za čím si často stojím. Zároveň však premýšľam nad tým, ako to robiť tak, aby to nebolo agresívne a aby v tom nebola aj moja vlastná frustrácia. Pozorujem na sebe, že keď vidím, ako sa ľudia k sebe správajú na internete a čo si dokážu navzájom napísať, mám tendenciu im to nejako vrátiť. Toto tu existuje minimálne desať rokov a stále sa to zhoršuje. Ľudia k sebe dokážu byť neuveriteľne krutí, odporní a protivní. Snažím sa preto dosť pracovať s tým, ako sa ovládať. Skôr premýšľam nad tým, ako by sa dal zmeniť spoločenský diskurz. Zdá sa mi, že nám začína pripadať v poriadku správať sa takto, alebo že ľuďom, ktorí také veci píšu, stále pripadá, že je to niečo cool. Zároveň si myslím, že by sme sa za to nemali automaticky navzájom odsudzovať. Podľa mňa internet predbehol nové nastavenie etiky a my sme ešte nestihli vymyslieť, ako to vyriešiť.
