Jej príbeh sa začína v obyčajnom dome v Nitre. Dievča z mnohopočetnej rodiny, piate zo šiestich detí, tu malo prežiť bežné dospievanie. TERÉZIA HARVAN (36) však musela už v ranom veku čeliť realite, ktorá do detského sveta nepatrí.
Článok pokračuje pod video reklamou
Namiesto bezpečného domova vyrastala v prostredí plnom nepredvídateľných konfliktov, hlbokej materiálnej núdze a narcistického zneužívania. Keď otec prepadol závislosti od alkoholu a mama rezignovala na rolu rodiča, mladé dievča na seba prevzalo ťarchu celej domácnosti. Už v pätnástich si na seba zarábala sama a zaplatiť si musela napríklad aj školské výlety, oblečenie či vlastnú stužkovú.Jej skúsenosť ukazuje nielen individuálne zlyhanie rodiny, ale aj zlyhávanie dospelých autorít, ktoré by mali dieťaťu pomôcť.Aby sa Terézia zachránila, vyštudovala farmáciu a vybudovala si vlastný život. Musela však väzby s minulosťou definitívne pretrhnúť. Jej príbeh je príbehom úspechu nie vďaka, ale napriek rodičom.Aká je vaša prvá spomienka z detstva?To je ťažké zodpovedať, pretože si z detstva a dospievania pamätám veľmi máličko. Napríklad birmovku som mala až v pätnástich a nepamätám si z nej jediný okamih. Iba ako stojím pred biskupom. Predtým tma, potom tma.Dnes už rozumiem tomu, že je to relatívne bežná vec u traumatizovaných ľudí. Naše vedomie vytesní väčšinu bolestných spomienok a zážitkov, pretože im v danom čase nie je pripravené čeliť.Pochádzate zo šiestich detí. Ako to u vás doma vyzeralo, keď ste boli malá?Niekto má doma útočisko, kam sa vracia rád, ale ja som nikdy nezažila ten pocit, že si doma konečne vydýchnem. U nás vládlo neustále napätie. Chodili sme po špičkách okolo našich rodičov, aby sa náhodou niečo nepokazilo, aby som niečo zle nepovedala, neurobila a aby nedošlo k výbuchu alebo konfliktu.Na to napätie sme boli všetci navyknutí ako na druhú kožu. V určitých momentoch sa stupňovalo, typicky na sviatky. Žiť prakticky celý život s pocitom, že domov nie je bezpečné miesto, malo na mňa devastačné účinky, obzvlášť z dlhodobého hľadiska.Čo by sa dialo, keby sa ten domnelý pokoj narušil?Prišla by hádka. Jedna, potom ďalšia – a človek nikdy nevedel, kedy sa to skončí. Konflikt alebo trestanie tichom sa u nás vedeli natiahnuť aj na celé týždne. Občas som si ho „vyslúžila“ aj bez toho, aby som vedela za čo.Rodič si vás nevšíma, ignoruje vás, akoby ste ani neexistovali, nanajvýš príde jednoslovná odpoveď. Keď v tom človek vyrastá, považuje to za normálne. Neskôr som už automaticky hľadala chybu v sebe – čo som urobila zle, povedala nevhodne, v čom som zase nevyhovela. Dnes už viem, že to normálne nebolo.Boli ste piata zo šiestich detí. Aké to bolo?Všetci sme sa narodili v priebehu desiatich rokov. Bola som takpovediac nie úplne šťastne narodená medzi dvoma bratmi a vyrastala som s pocitom, že som navyše. Ako piate koleso na voze.Moja mama vždy uprednostňovala spoločnosť troch starších sestier, zatiaľ čo my traja „malí“ sme boli mimo diania ako niekto, koho bolo treba len strpieť. A vidíte, to je napríklad spomienka z detstva. Že prídem domov zo školy a pátram po dome, hľadám mamu a ona bola vždy v izbe u sestier.Ako by ste charakterizovali váš vzťah s rodičmi?Začnem otcom. Napriek tomu, že poviem veľa zlých vecí, je pre mňa ľahšie odpustiť jemu, pretože viem, koľko hlbokých zranení si nesie a aké veľmi traumatické detstvo mal. Bol extrémne psychicky aj fyzicky týraný.
