„Zavri papuľu! Nikto ťa nevyzýval k tomu, aby si rozprával, nikto nie je zvedavý na to, čo chceš povedať!“ vrieska ženský hlas, kým stojím pred výťahom a čakám, kto z neho vystúpi. Napokon sa ukáže suseda so svojím asi dvanásťročným synom.
Článok pokračuje pod video reklamou
Žijú sami, bez otca. Takmer vždy, keď ju stretnem, s niekým telefonuje a hlasno sa sťažuje na svojho bývalého manžela. Jej syn zvyčajne kráča zachmúrený pol metra za ňou. Keď však zazrie moje malé dieťa, zrazu si nasadí úsmev a začne sa môjmu synovi láskavo prihovárať.Dve tváre jednej ženy z môjho činžiaka mi pripomínajú dve tváre Slovenska. Prvá je na pohľad prívetivá, ktorá neochvejne prezentuje ochranu deti pred násilím, šikanovaním, návykovými látkami a na dôvažok aj pred rôznymi „zvrátenými ideológiami“.Do tej druhej, odvrátanej tváre, sú však vpísané stovky až tisíce prípadov, ktoré ilúziu o ochrane detí a prívetivosti rúcajú. Stačí si otvoriť výročné správy verejného ochrancu práv alebo komisára pre deti z posledných rokov, či len obyčajné články v novinách. Stačí sa pozrieť do rodiny alebo do výťahu vo vlastnej bytovke.
Súvisiaci článok
Fuj, ty si bola ale hnusné decko. Príbehy ľudí o traumách z detstva
