Autorka je spisovateľkaPracujem v knižnici na detskom oddelení. Už dlhšie sa mi zdá, že by som mala napísať o tom, že prehliadame detskú literatúru, čo sa nám neskôr môže vypomstiť! Väčšinu času požičiavam deťom knižky, ktoré by som svojim deťom, či vlastne už vnúčatám, ktoré zatiaľ nemám, nečítala. Vstúpiť dnes do knižnice znamená vystaviť sa brutálnemu útoku na zmysly.
Článok pokračuje pod video reklamou
Nezorientovaný malý čitateľ sa ocitá uprostred hlučného lunaparku, kde sú Šiškáči a umelá inteligencia len neškodnými strašiakmi, no tichým zabijakom je gýč. Neplíži sa žiadnym zadným vchodom a nenápadne; vchádza hlavnou bránou, zabalený do trblietok, masívneho marketingu a čoraz častejšie aj do komiksových obalov.Bez námahyMálokto vie, že aj v detskej literatúre existuje čosi ako literárne fabriky. Kráľom tohto priemyslu zostáva Thomas Brezina. Jeho tvorba je ako pásová výroba. Trochu tajomstva, akože chlapčenské dobrodružstvá a akože dievčenské záhady. Je to prefabrikát. Niektoré deti tieto knižky konzumujú s rovnakou mechanickou zotrvačnosťou, s akou niektorí dospelí sledujú nekonečné televízne seriály. Podobne fungujú David Walliams alebo Jeff Kinney a jeho Denník odvážneho bojka. Ponúkajú konzum - textovú skratku a humor, ktorý nevyžaduje takmer žiadnu námahu, stačí prvá signálna sústava. Dokonca aj leporelový fenomén Marta Galewska-Kustra a jej Kubko trpí touto sterilnou, digitálne vyčistenou gýčovitou estetikou.Ešte vypuklejšie to vidno v žánri fantasy, z ktorého sa tiež stala akási pásová výroba na mýty a hrdinov. Rick Riordan a jeho Percy Jackson odštartovali éru, kde sa antickí bohovia správajú ako tínedžeri z amerického predmestia. Instantná mytológia zalievaná popkultúrnymi odkazmi. V tesnom závese kráčajú ďalší a ďalší úspešní strojcovia unifikovaných svetov. John Flanagan a jeho nekonečná sága Hraničiarov učeň – remeselne zručné, no schematické ako návod z Ikey. Christopher Paolini, ktorý so svojím Eragonom kedysi vykradol všetko od Tolkiena po Star Wars, ukázal, že detskému čitateľovi stačí dať draka a dáke osudové proroctvo, aby zabudol na absenciu hlbšieho štýlu. Nesmieme zabudnúť na autorky ako Shannon Messengerová (Strážkyňa stratených miest) či Jessica Townsendová (Čarotepka). Tieto knihy sú plné magických tvorov s obrími očami, no trochu im chýba vnútorná logika aj literárna poctivosť. Je to fantasy gýč kde sa hĺbka nahrádza neustálym vrstvením magických efektov.Deti vnímajú svet najmä cez obraz. Aj preto sa komiks stal pre producentov literárneho fastfoodu ideálnou pascou. Vizuálna skratka nie je hriech proti literatúre. Deti komiks milujú, pretože rešpektuje ich dynamické vnímanie sveta. Séria komiksov Dogman Dava Pilkeyho (v slovenčine vydávaná vydavateľstvom Ikar) je podľa mňa čistý gýč. Prvoplánový humor plný absurdných situácií, ktoré majú okamžite len pobaviť. Tomu plne zodpovedá aj primitívna vizuálna estetika, ktorá imituje detské kresby, používa krikľavé farby a dynamické, no umelecky nenáročné prvky ako animácie. Knihy úplne rezignujú na dáke estetické hodnoty, hlbšiu štruktúru či jazykovú kultúru. Pre vydavateľov sú istotne zlatou baňou, pretože ich otvárajú aj tí najneochotnejší čitatelia, ktorí v nich nachádzajú presne to čo hľadajú. Nič. A podobne je na tom Kapitán Bombarďák. Vrcholom tohto vizuálneho smogu sú továrenské franšízy zo svetov Minecraftu či superhrdinských vesmírov, ktoré vznikajú ako doplnkový tovar k hračkám.Aká je alternatíva? Astrid Lindgrenová a jej Pippi či Deti z Bullerbynu fungujú aj po desaťročiach, páčia sa mi české preklady Svena Nordqvista a séria o Pettsonovi a Findusovi, lebo ponúkajú svet plný drobných detailov. Alebo Julia Donaldson a jej Gruffalo. A ak chceme deťom dopriať komiks bez estetickej podvýživy, riešením je umelecká alternatíva. Napríklad Luke Pearson a jeho séria Hilda - namiesto gýču ponúka melanchóliu a severskú mytológiu. Benji Davies a jeho Pán Sova zasa spája hlboký ľudský príbeh s vtipnou autorskou ilustráciou. Netreba zabúdať ani na remeselnú zručnosť klasiky ako Asterix či Tintinove dobrodružstvá.Máme dobrých slovenských autorov pre deti - Tereza Oľhová prináša moderný vtip bez toho, aby skĺzla k banalite, Daniel Hevier, večný experimentátor, dokáže rapovať a držať krok s modernou dobou, pričom si stále stráži remeselnú úroveň. Lukáš Cabala svoj cit pre literárnu kultúru úspešne prenáša aj do detskej tvorby v knihách ako Jeseň v lese či Život v Malinových horách, pri ktorých dbá na vysokú kvalitu aj vizuálnu stránku prostredia. A záchrana prichádza aj priamo z domáceho komiksového prostredia, ktoré zažíva tichú renesanciu a vedome bojuje proti digitálnej sterilite. Soňa Balážová a Dávid Marcin sú slovenská autorská dvojica, ktorá spolu vytvorila populárne komiksy ako Zlatý zub, PÉ-ER-DÉ a Dozvedela som sa, že žiješ, kde vidíme, že detský komiks z obdobia druhej svetovej vojny môže mať temnejšiu, atmosférickú linku. Michal Ivan či opäť Dávid Marcin spracovávajú slovenské dejiny a legendy o Beňovskom či Štefánikovi na svetovej úrovni akčnej ilustrácie. Netreba obísť ani spisovateľa Petra Karpinského, ktorý v spolupráci s ilustrátorom Borisom Šimom priniesol komiks Boris AI a superhrdinovia vedy, spájajúci vzdelanie s precíznou vizuálnou kultúrou. Vydavateľstvo Monokel kontruje knihou Čierny Peter od Petra Balka, ktorú surovou, čiernobielou kresbou dotvoril Martin Schutz, čím priniesol do detských rúk magický realizmus slovenského malomesta. Umenie nemusí byť úhľadné ani uhladené. Vizuálnu pestrosť rozširujú aj Martin Šugár či sestry Zuzana a Ivana Jančové, ktoré pod značkou Čierny drak tvoria slovenské superhrdinské komiksy otvárajúce dôležité spoločenské témy bez prvoplánového gýču.Vydavateľstvo Brak tiež odpovedá na franšízový smog krásnymi knižkami. Osviežením trhu je aj grafický román Posledný follower od scenáristu Mareka Grajčiara a ilustrátora Viktora Asimova. A nakoniec, aj tajuplný mestský fenomén Prašina od Vojtěcha Matochu, ktorý vychádza v Artfore, dostal komiksovú podobu vďaka špičkovému slovenskému ilustrátorovi Karlovi Osohovi. Niečo ubrať a niečo prihodiťDospelácka pohodlnosť, o ktorej som chcela hovoriť, a ktorá dovoľuje našim deťom čítať somariny, pôsobí ako anestetikum detskej duše. Gýč nevyžaduje žiadnu intelektuálnu ani emocionálnu investíciu. Nikoho neurazí, ale ani nikam neposunie. Ak dieťa odmalička kŕmime textami bez hĺbky a ilustráciami, ktoré parazitujú na prvoplánovej roztomilosti, vnímame len povrch, nie jadro. Výsledkom estetického konformizmu možno bude generácia mladých ľudí, ktorí sú otupení voči nuansám reality, pretože ich vnútorný svet bol sploštený do rozmerov reklamného letáku. Namiesto rozvíjania tvorivého nepokoja a zvedavosti ich učíme pasívne konzumovať to, čo je ľahko dostupné a stráviteľné bez žuvania.Estetická podvýživa sa však rýchlo mení na podvýživu morálnu a intelektuálnu, pretože svet za bránami gýču nie je ani čiernobiely, ani bezkonfliktný. Keď dieťaťu v literatúre či komikse odoprieme možnosť naraziť na zložité metafory, umeleckú abstrakciu alebo skutočnú drámu, berieme mu nástroje na pochopenie skutočného sveta. Kvalitné umenie má dieťa znepokojovať, nútiť ho klásť otázky a hľadať odpovede v spolupráci s dospelým. Gýč však buduje ilúziu, že všetko zložité sa dá zredukovať na banálnu bublinu s hotovým posolstvom. Tým, že rodičia v mene pohodlia rezignujú na estetickú náročnosť, nevychovávajú len čitateľsky lenivé deti, ale budúcich dospelých, ktorí budú rovnako nekriticky a pohodlne prijímať povrchné pravdy v reálnom živote.Jasné, že niečo treba nechať na deti, aby nám od čítania neutiekli, no občas k tomu, čo čítajú, možno niečo prihodiť alebo ubrať. Kupovať dieťaťu len gýč z pohodlnosti je totiž ako namontovať mu na bicykel trojité pomocné kolieska, priviazať ho k radiátoru, a potom s pohárom vína v ruke hrdo vyhlásiť, že náš malý už pol roka nespadol.
