Autor je bývalý poslanec Národnej rady, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v BerlíneLegálny podvod odkryl minulý týždeň v denníku SME Martin Vančo. Bývalá poslankyňa Smeru Viera Mazúrová a s ňou spojení ľudia získali na úkor nás všetkých stonásobok toho, na čo mali reálne právo.
Článok pokračuje pod video reklamou
Spojila sa s oravskými reštituentmi, ktorí sa nevedeli domôcť svojich práv a zastupovala ich tak úžasne, že Slovenský pozemkový fond ako náhradu za zatopené lesy a poľnohospodárske pasienky vydal pôdu v lukratívnych lokalitách. Niektoré pozemky skončili, čuduj sa svete, aj vo vlastníctve Mazúrovej, ktorá má na starobu prilepšenie na úrovni nie trinástich, ale minimálne stopäťdesiatich dôchodkov. Podvody s nárokmi reštituentov nie sú ničím novým. Už pred takmer dvadsiatimi rokmi musel minister prvej Ficovej vlády Miroslav Jureňa odstúpiť za takmer identické kšefty o sto kilometrov ďalej pod Tatrami. Prekvapujúce je, že napriek opakovaným veľkým škandálom a rôznym “reformám” karavána ide ďalej. Len psi, teda naštvaní občania, už neštekajú. Vančovo odhalenie neprevzali iné médiá a dokonca ani v SME nepatril medzi najčítanejšie články. Ako hovorí Andrej Danko - ľudia otupjevávajú.Mená vyryté do vody Na oravské pozemky som myslel pri čítaní dokumentu “Vízia Slovensko 2040: Cesta ku kvalitnejšiemu životu”, ktorý na objednávku vlády pripravil tím expertov pod vedením Slovenskej akadémie vied. Jej cieľom je “definovať dlhodobý smer rozvoja krajiny, želaný stav Slovenska v roku 2040, hlavné rozvojové ciele a princípy verejných politík”. Existuje široká odborná zhoda, potvrdená aj spomínanou Víziou, že Slovensko potrebuje zásadné reformy a ak má v nich byť úspešné, potrebuje sa pohnúť od úspechu založenom na know-who (koho poznáš) k odmeňovaniu know-how (čo vieš). V súčasnej vláde je na to zriadená osobitná, veľmi významná funkcia - podpredseda vlády pre Plán obnovy a znalostnú ekonomiku. Bohužiaľ, jej nositeľ Peter Kmec musel minulý rok odstúpiť pre kauzy slayáda a rozdávanie výskumných dotácií pre podnikateľov, ktorí síce nemali za sebou históriu vedy či inovácií, ale boli blízki Hlasu. Dlho sa zdalo, že správnou odpoveďou na tento problém je jednoducho zvoliť iných, čistejších ľudí. Tento experiment sme vyskúšali v rokoch 2020 až 2023. Na Slovenskom pozemkovom fonde vtedy pôsobil Ján Marosz, predstavujúci to lepšie z dielne OĽaNO. Po svojom nástupe v roku 2021 vybudoval interný protikorupčný tím, do ktorého naverboval bývalých vyšetrovateľov NAKA, získal späť prvé parcely a o smeráckych podvodoch robil tlačovky. To je viditeľná a politicky vďačná podoba boja s korupciou. Ani on, ani vláda vedená OĽaNO však nijako nezmenili pravidlá toho, ako sa pozemky prideľujú. Deň po výmene vlády mohla pani Mazúrová “nabehnúť” so svojou žiadosťou a Marosz si mohol na svoj politický hrob napísať slávny výrok básnika Johna Keatsa: “Tu leží ten, koho meno je vyryté do vody”. Nedávno som sa rozprával s úspešným zdravotníckym manažérom, ktorý opísal obdobné procesy vo svojom rezorte. Aj za “dobrých” vlád podľa neho oligarchické skupiny dokážu ovládnuť úradníkov či politikov, alebo si v najhoršom počkajú na výmenu ministra. Keďže žiadna garnitúra nedokázala hĺbkovo zmeniť to, ako riadenie a financovanie zdravotníctva funguje, nič im nehrozí, nanajvýš zopár rokov s nižšími ziskami. Po nich sa však s istotou vrátia časy hojné, pretože systém pokračuje bezo zmeny. Práve takéto hĺbkové odpovede by mala priniesť Vízia. Nielen na existujúce problémy slovenskej správy vecí verejných, ktoré pozorujeme dlhodobo, ale aj na zásadné nové výzvy - geopolitickú neistotu, nástup umelej inteligencie a demografickú zmenu. Nadstranícka nie je, našťastieVízia o sebe hovorí, že je “nadstranícka”, čo však, chvalabohu, nie je pravda. Jasne deklaruje svoje hodnoty a nie sú to veru veci, na ktorých sa zhodnú všetky politické strany a ich voliči. Slovensko podľa nej chráni “vzájomnú kontrolu ústavných orgánov, nezávislosť súdnictva, aktívnu občiansku spoločnosť, nezávislosť médií, inštitucionálnu stabilitu a kultúru rešpektu, otvorenej diskusie a odmietania všetkých foriem násilia a diskriminácie”. To by už dnes nepodpísal nielen Milan Uhrík, ale ani Robert Fico či Andrej Danko. Šutaj Eštok by asi prikývol, ale myslel by si svoje.Vízia ide ďalej a chce, aby Slovensko rozvíjalo “rozmanitosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou demokratickej plurality štátu… Obyvatelia Slovenska majú právo na férový prístup k príležitostiam a službám bez ohľadu na svoj pôvod, národnosť, vek, rod, sexuálnu orientáciu, zdravotný stav či znevýhodnenie, náboženské alebo politické presvedčenie, sociálno-ekonomické postavenie alebo miesto, kde žijú.” Tu už by malo problém aj KDH a taký Hlas by SAV pripomenul, nech s tými LGBTI+ zbytočne neprovokuje. A aby to pochopil úplne každý, Vízia to zaklincuje tvrdením, že: “Pokrokové nastavenie je podmienkou zvýšenia kvality života.” Existujú určite Slováci, ktorí nevedia, že slová pokrokový a progresívny znamenajú doslova to isté, ale takí asi nečítajú podobné dokumenty. Inými slovami, Vízia je jasným slovom do bitky - napísaná tou časťou intelektuálnych elít, ktoré veria, že pokrok nie je škaredé slovo, a že cieľom má byť európske Slovensko (mimochodom, volebný slogan koalície PS-Spolu z víťazných európskych volieb roku 2019). Jej prvá, analytická polovica je na slovenské pomery vynikajúco faktograficky podložená a zaslúži si uznanie. Ak má však takýto dokument mať praktický zmysel, musí byť intelektuálne presvedčivý v porovnaní s dvoma alternatívami, ktoré zažívame. Jednou je protikorupčný, až nihilistický populizmus, ktorý neverí nikomu a ničomu, no nevie priniesť skutočný recept na dlhodobú zmenu. Jeho hlavným predstaviteľom u nás je Igor Matovič, aj keď politický úspech OĽaNO a vysoká miera spoločenskej frustrácie urobili z mnohých jeho, kedysi šokujúcich prístupov nový normál preberaný ďalšími politikmi. Druhou alternatívou je autoritársky prístup s jemným nádychom fašizmu. Bojí sa zmeny, pestuje uzavretosť a agresívny, až násilný odpor k odlišnosti. Dnes sa oň bijú Republika a Robert Fico, hoci vďaka odporu verejnosti aj inštitúcií a nášmu členstvu v Európskej unii sa im ho darí presadzovať zatiaľ len rétoricky. Čo teda ponúka krajine pokrokový tím odborníkov ako tretiu možnosť? V komédii Miss Congeniality hrá Sandra Bullock agentku FBI, ktorá sa musí vydávať za účastníčku súťaže kráľovnej krásy. Najvtipnejšia scéna filmu prichádza, keď sa moderátor pýta krások na to, čo by presadili, ak by mali neobmedzenú moc. Jedna po druhom odpovedajú, že svetový mier. Bullock najskôr povie niečo úplne iné: “Vyššie tresty pre recidivistov”, na čo moderátor a sála zostanú prekvapene ticho. Hrdinka však po krátkej pauze dodá: “A svetový mier”, všetkým sa uľaví, zatlieskajú a život môže pokračovať. Lepšie je byť bohatý a zdravýDokument, ktorý má 87 strán, obsahuje oboje - veľmi jasné odporúčania aj všeobjímajúce tvrdenia, ktoré ťažko namietať, dôraz je však, bohužiaľ, najmä na svetový mier.Pár príkladov za všetky. Vízia chce, aby Slovensko bolo „moderným, dôveryhodným a funkčným štátom", ktorý „strategicky plánuje a efektívne realizuje verejné politiky" - čo je asi tak užitočné odporúčanie ako prianie, nech sme zdraví a bohatí namiesto chorých a chudobných. Dozvieme sa, že dôvera medzi ľuďmi sa má posilniť, regionálne rozdiely zmenšiť, kvalita ovzdušia zlepšiť a verejné financie zastabilizovať, pričom proti žiadnej z týchto viet sa nedá nič namietať - rovnako ako proti svetovému mieru. Obyvatelia majú „prežiť viac rokov v dobrom zdraví" a pacient už nemá „blúdiť medzi ambulanciami, nemocnicami a sociálnymi službami". Kto by bol proti? Hneď v predhovore nás dokument uisťuje, že „nemá byť zoznamom želaní". Je to obranná veta, a ako každá obranná veta prezrádza, čoho sa autor obáva. Prvá polovica vízie, ktorá opisuje, kde dnes stojíme, je hutná a podložená desiatkami odkazov na Eurostat a domáci výskum. Druhá polovica, ktorá opisuje, kam chceme dôjsť, je takmer štyridsať strán viet typu „zlepší sa", „posilní sa", „zníži sa" – bez jediného mechanizmu, ceny či kompromisu. Nejde o to, že v dokumente chýba detailný zoznam opatrení, ale o to, že po jeho prečítaní nedostávame odpoveď na to, ktorým reálnym smerom sa má Slovensko vybrať. Pekne to vidno na najdôležitejšom čísle celého dokumentu, ukrytom v kapitole o úspešnom Slovensku: verejný dlh má do roku 2040 klesnúť pod 50 percent hrubého domáceho produktu. Znie to nevinne, kým si nepripomeniete, kde sme dnes. Koncom roka 2025 dosiahol dlh vyše 61 percent a ďalej pribúda rezkým tempom. Máme teda smerovať z rastúcich 61 percent na klesajúcich 50, a to súčasne s tým, že znížime zdanenie práce, zvýšime investície a budeme viac dávať na zdravotníctvo, obranu aj vedu. Ako tento zázrak dosiahnuť bez zásadného rezu do sociálneho štátu? Nedozvieme sa, ale dovolím si povedať, že environmentálne a majetkové dane, ktoré dokument odporúča, na to veru stačiť nebudú. Úvod článku naznačil, že základným problémom, ktorý bráni pokroku takmer vo všetkých oblastiach, je nedostatočná funkčnosť štátu. Vízia venuje celú štvrtinu svojho priestoru téme Moderný štát, čo treba oceniť. Neprináša však žiadne skutočné riešenie, okrem náznakov reformy samosprávy. Za prvej vlády Mikuláša Dzurindu, keď sme čelili dvadsaťpercentnej nezamestnanosti, chodili na Slovensko misie rôznych inštitúcii. Nikdy nezabudnem na report Medzinárodného menového fondu, ktorý pekne pomenoval, že treba zreformovať inštitúcie trhu práce a sociálny systém, aby sa viac oplatilo pracovať. A touto vetou, ktorú sme všetci vedeli, aj skončil. Skutočný plán zmien sme si museli za druhej Dzurindovej vlády nielen zrealizovať, ale i vymyslieť sami. Je fajn, že tím okolo Slovenskej akadémie sa nebál na objednávku najhoršej vlády, akú sme mali od roku 1998, napísať hodnotovo jednoznačný dokument. Pomôže tomu, aby verejná diskusia i programovanie ďalších eurofondov zostali v európskom civilizačnom okruhu. Ak však niekto čakal, že v ňom nájde odpovede na otázku, čo má naozaj urobiť budúca vláda, aby Slovensko zachránila a dostala na novú cestu, ktorá v roku 2040 povedie k demokratickej, bezpečnej, súdržnej a úspešnej spoločnosti, tak sa sklame. (Autorova manželka bola súčasťou širšieho autorského kolektívu Vízie, a autor poskytol svoj odborný názor na niektoré z pracovných verzií dokumentu.)
