Tento článok bol publikovaný v augustovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Osmanská ríša už od čias svojho zakladateľa Osmana I. (1299 – 1323/4) na začiatku 14. storočia ovplyvňovala dianie vo svojom okolí a postupom času významne menila mapu juhovýchodnej Európy. Od poslednej tretiny 14. storočia prenikali osmanské vojská hlbšie do vnútrozemia Balkánskeho polostrova. Víťazné bitky pri Marici (1371), na Kosovom poli (1389) či pri Nikopole (1396) viedli k ovládnutiu rozsiahlych balkánskych území a k faktickému zániku Bulharského cárstva.
V priebehu 15. storočia tlak Osmanov pokračoval, zintenzívnil sa za vlády sultána Murada II., ktorý v roku 1444 porazil križiacke vojsko uhorského a poľského kráľa Vladislava I. pri Varne. Dvadsaťročný Jagelovec v boji zahynul, z bojiska sa však podarilo uniknúť významnému uhorskému veľmožovi a neskoršiemu gubernátorovi kráľovstva Jánovi Huňadymu.Muradov syn Mehmed II. nasledoval otcovu expanzívnu politiku, dobytím Konštantínopola (1453) rozvrátil Byzantskú ríšu a rozširoval osmanské panstvo až k hraniciam Uhorského kráľovstva. V druhej polovici 15. storočia sa Osmani posunuli až k Dunaju a Sáve, k ríši postupne pripojili ďalšie územia na Balkáne – Srbsko, Bosnu, Hercegovinu, Albánsko a Moreu na Peloponézskom polostrove. Plány sultána Mehmeda II., ktorý si za svoje výboje vyslúžil prezývku Dobyvateľ, však zahŕňali aj expanziu do Itálie či Rímsko-nemeckej ríše. Okrem toho sultán pomohol krymským Tatárom dobyť mesto Feodosia/Kaffa (1475), poslednú janovskú kolóniu na Krymskom polostrove. Krymský chanát sa stal osmanským vazalom a umocňoval tlak na Poľsko-litovskú úniu i Uhorské kráľovstvo.Otázka križiackej výpravy proti Osmanom bola aktuálna počas celého 15. storočia, pričom bola pravidelne nastoľovaná najmä na pápežskom dvore v Ríme. Predstavitelia Pápežského štátu rozvinuli viacero projektov boja proti Osmanom a podnikli aj aktívne kroky na ich realizáciu. Preto sa pápeži pravidelne dožadovali u európskych kresťanských panovníkov (nevynímajúc tých uhorských), aby aktívne organizovali výpravu na osmanské územie.
