Súdržnosť je dôležitá, no rovnako aj schopnosť pohádať sa, povedal sociológ Dominik Želinský v nedávnom rozhovore o polarizácii a o tom, ako riešiť spoločenské konflikty. Lenže väčšina z nás sa konfliktom snaží vyhnúť. Nahovárame si, že "múdrejší ustúpi", alebo že "hádky sú pre emocionálnych ľudí a racionálni sa nehádajú".

Článok pokračuje pod video reklamou

Vedieť sa dobre pohádať je pritom zručnosť, ktorú potrebujeme všetci, lebo v hádke sa ukazuje, kto sme, čo potrebujeme a aké sú naše hodnoty.Psychologička a neurovedkyňa JANA BAŠNÁKOVÁ a psychologička a psychoterapeutka EVA VAVRÁKOVÁ sú spoluautorkami knihy Dozrievanie, v ktorej sa dotýkajú aj témy konfliktov. Moderátorka podcastu Ľudskosť Barbora Mareková sa s nimi zhovárala o tom, ako prebieha emocionálne dozrievanie človeka a ako sa môže zaseknúť. A Jana s Evou vysvetlia, ako môžeme dozrieť v téme konfliktov a zvýšiť svoju kapacitu pre konfrontácie, ktoré nás môžu posunúť vpred.Čo znamená slovo "dozrievanie" vo vašom ponímaní? Ako mu máme rozumieť?EVA VAVRÁKOVÁ: Vnímame ho najmä ako vnútorný rast. Ľudia už zrejme počuli o traume, ale často nám pritom chýba náhľad na to, čo môžeme robiť s jej následkami. A keď náhodou aj nemáme nejaké patologické ťažkosti, stále môžeme mať potrebu zlepšovať sa a pracovať na sebe. A prišlo nám, že to dobre vystihuje práve pojem "dozrievanie", pretože hovorí, že posúvať sa a dozrievať môžeme celý život.JANA BAŠNÁKOVÁ: My sa v tej knihe veľa venujeme detstvu. A robíme to preto, lebo naše detstvo nie je minulosť, ani vtedy, keď sme už dospelí. V nejakom zmysle je stále s nami, lebo v detstve sa učíme, ako to vyzerá, keď nás má niekto rád, či je svet bezpečný, a učíme sa aj, akí sme my. A učíme sa to veľmi implicitne, že to nie je tak, že nám niekto povie, že "ty si takáto", a "svet je taký a taký". Učíme sa to z reakcií našich rodičov a ľudí okolo nás a potom si to so sebou nesieme ďalej.Iná psychologička to zhrnula tak, že na život sa vlastne pozrieme len raz - vo svojom detstve a všetko ostatné je potom už len spomienka. Príde mi to ako pekná metafora pre to, čo ste práve povedali: v detstve sa nastavia naše očakávania.Aké podmienky potrebujeme k tomu, aby sme mohli dozrieť po emocionálnej stránke?EVA VAVRÁKOVÁ: Veľa toho sa deje veľmi prirodzene. My vlastne nepotrebujeme nejaké špeciálne podmienky. Zvykneme hovoriť, že stačí takéto „dosť dobré“ detstvo. A ak by sme to mali zhrnúť, tak sa to dozrievanie, aj v tom detstve, aj neskôr v dospelosti, deje najmä vo vzťahoch. V tom, že sme v interakcii s druhými ľuďmi, že sa môžeme cítiť bezpečne. Že napríklad pri rodičovstve je dôležité to zrkadlenie, že rodič je tam s nami, dáva nám najavo tie naše emócie, vlastne ich sám zrkadlí, vie nás upokojiť. Takže ten kontakt s našimi blízkymi je absolútne kľúčový. A potom aj v dospelosti sú tie vzťahy pre nás tým priestorom, kde vieme rozvíjať zručnosti a možno aj to, čo bolo v tom detstve nastavené, vieme akoby opravovať nejakým novým zážitkom. My tomu hovoríme korektívna skúsenosť, a tam je ten priestor vlastne celý život.JANA BAŠNÁKOVÁ: Dá sa povedať, že my dozrievame práve cez tie skúsenosti. Že napríklad zrazu niekto validuje naše pocity namiesto toho, aby nás hneď odsúdil, alebo aby nám dal vinu, alebo aby nás nejako hodnotil. Alebo zrazu máme partnera, ktorý pri hádke neodíde, ale ustojí to tam s nami. Čiže to sú tie nové skúsenosti, ktoré nás učia. Že ono to dozrievanie nie je vyslovene tak, že teraz si niečo prečítam, pochopím, ako som to kedysi mala, a už je to OK. Naozaj je taký dlhý proces na vlastných zážitkoch, na vlastnom tele. A potom samozrejme komplikuje sa to v situáciách, kedy nemáme kapacity. Napríklad sme v chronickom strese. To je také klasické, že máme malé deti a nespíme a nezvládame, alebo sa staráme o svojich rodičov, alebo máme pracovný stres alebo čokoľvek. Že to nie sú ideálne podmienky na rast.