Väčšina národov posúva svoje počiatky do hlbokej minulosti – do legiend, čias posvätných predkov, do hmlistého praveku. Česi majú princeznú Libušu a praotca Čecha, Poliaci Lecha, jedného z troch slovanských bratov, Maďari bájneho Turula zo sna princeznej Emese, Rimania mali Romula a Rema.
Článok pokračuje pod video reklamou
Sila týchto príbehov spočíva v tom, že ich nemožno bežne historicky preskúmať. Patria do sveta mýtov a legiend, nie dokumentov a archívov. Založenie Spojených štátov amerických pred 250 rokmi je iné. Udialo sa v ére tlače, pamfletov a rozsiahlych osvietenských verejných debát o ústavách a formách vlády. Američania môžu ukázať na Filadelfiu, na roky 1776 a 1787, na Deklaráciu nezávislosti, ústavu a na konkrétnych jednotlivcov: Washingtona, Jeffersona, Madisona, Hamiltona. Založenie USA nie je stratené v legendách ani opradené tajomstvom. Dobre zdokumentované založenie štátu, samozrejme, nie je americkým privilégiom. India, Izrael, Pakistan, Nemecko a mnohé ďalšie majú všetky svoje zakladajúce dokumenty, zakladajúce okamihy a zakladajúce osobnosti (Južný Sudán získal samostatnosť a bol prijatý do OSN v roku 2011). Do tejto skupiny patrí aj Slovensko. Mytológia síce existuje (Veľká Morava, Svätopluk, Cyril a Metod), no je príliš vzdialená, aby uniesla skutočnú záťaž národnej identity. Skutočne nosné sú preto nedávne a plne zdokumentované udalosti: SNP v roku 1944 ako antifašistický a demokratický základ štátu a rok 1993. Čo robí Spojené štáty skutočne výnimočnými, je miera, do akej sa ich zakladajúce dokumenty stali posvätnými predmetmi. Ústava v americkom verejnom živote funguje takmer ako Písmo, otcovia zakladatelia sú polosvätí proroci a rok 1776 je morálnym počiatkom sveta. G. K. Chesterton si to všimol ešte v roku 1922, keď formuloval svoju známu tézu, že Amerika je národ založený na „kréde“, teda na súbore zásad sformulovaných v Deklarácii nezávislosti. V tom videl americkú osobitosť. Na reálnych dokumentoch postavený zakladajúci mýtus USA ho robí zaujímavým, silným, no zároveň nebezpečným. Nebezpečným, pretože založenie Spojených štátov bolo od začiatku kompromitované. Deklarácia nezávislosti hlásala rovnosť v čase, keď existovalo otroctvo. Republika hovorila o slobode, zatiaľ čo vylučovala ženy, vyháňala pôvodné obyvateľstvo a zachovávala rasovú hierarchiu. Tento rozpor bol prítomný od samého počiatku existencie USA, nejde o žiadnu „zradu“ zakladajúcich ideálov alebo čistého počiatku. Spojené štáty od svojho vzniku nesú dve politické dedičstvá. Jedno je univerzalistické: sloboda, rovnosť, ústavná vláda, individuálne práva. Druhé je vylučovacie: otroctvo, osadnícky kolonializmus, rasová nadvláda a opakujúce sa pokušenie úzko definovať, kto je súčasťou „ľudu", a potom sa vymedzovať proti tým, ktorí tam vraj nepatria. Toto napätie nikdy nezmizlo. USA po druhej svetovej vojne. Prvý unipolárny moment? Koniec druhej svetovej vojny a rok 1945 sú z tohto hľadiska zaujímavou prípadovou štúdiou. Spojené štáty druhú svetovú vojnu nielenže vyhrali, ale vyšli z nej absolútne dominantné. Priemyselná kapacita a globálny vojenský dosah USA v roku 1945 boli bezprecedentné. Američania produkovali viac ako polovicu svetovej priemyselnej produkcie, vyrábali viac ako polovicu všetkého tovaru na celom svete, ich export tvoril viac ako tretinu svetového exportu, vlastnili viac ako polovicu oficiálnych svetových rezerv zlata, americká obchodná flotila predstavovala približne 60 percent svetovej obchodnej tonáže. Až do úspešnej sovietskej skúšky atómovej bomby v auguste 1949 mali aj monopol na jadrové zbrane. Žiadna iná mocnosť v dejinách nenahromadila takúto koncentráciu výhod a moci v takom krátkom čase. Pozoruhodná na tom nie je len obrovská akumulovaná moc, ale aj to, čo sa s ňou Američania rozhodli urobiť. Bez väčších problémov mohli víťazstvo vo vojne premeniť na rozsiahle svetové teritoriálne impérium. Atómovú zbraň mohli použiť na likvidáciu kohokoľvek, kto by sa im postavil na odpor (generál MacArthur to počas konfliktu v Kórei aj žiadal – skončilo sa to jeho odvolaním). Porazené Nemecko i Japonsko mohli zredukovať na totálne závislé kolónie. Nič z toho však neurobili. Namiesto toho pomohli budovať medzinárodné inštitúcie. Cez Marshallov plán podporili rekonštrukciu zničenej Európy vrátane svojich niekdajších nepriateľov, hrali kľúčovú rolu v novovzniknutých medzinárodných inštitúciách od Bretton Woods po NATO, stali sa garantom širšieho liberálneho medzinárodného poriadku. Samozrejme, nič z toho nerobili z výlučne altruistických dôvodov ani z čistej cnosti. Sčasti ich obmedzovala sovietska protiváha, sčasti demobilizačné tlaky doma a praktická nemožnosť okupovať polovicu sveta. Všetky vymenované kroky navyše slúžili americkým záujmom, zadržiavaniu komunizmu a sovietskej sily, otvorenému trhu, stabilizovaniu spojencov a rozšíreniu amerického vplyvu. Presne o to však ide: americká moc po roku 1945 bola sebecká, no bola organizovaná, aspoň čiastočne, prostredníctvom univerzalistického jazyka slobody, obnovy, práv, rozvoja a kolektívnej bezpečnosti. „Americké krédo“ nebolo len prázdnou rétorikou. Spojené štáty neboli nevinné, no keď tvrdili, že stoja za slobodou, toto tvrdenie malo aspoň nejaký význam. Stanovovalo formy, akými legitimizovali svoju moc aj jej limity. Vytváralo tiež očakávania a najmä poskytlo kritikom jazyk, pomocou ktorého mohli Ameriku nútiť dodržiavať jej vlastné štandardy. Spojené štáty netreba velebiť. Podporovali diktatúry, organizovali prevraty, viedli katastrofálne vojny. Vojna vo Vietname bráni nevinnému chápaniu americkej moci. Kľúčové však je, že tieto rozpory sa dali napádať (a napádané aj boli) zvnútra americkej spoločnosti. Moc Spojených štátov vychádzala nielen zo sily ich armády, priemyslu, peňazí a jadrových zbraní, ale aj z toho, že mali demokratickú schopnosť sebakritiky. Ich občania sa mohli mobilizovať proti štátu v mene deklarovaných princípov krajiny. Martin Luther King Jr. robil presne to. V roku 1963 opísal Deklaráciu nezávislosti a ústavu ako „prísľub“, ktorý USA dali svojim občanom, ale nedodržiavali ho pre Afroameričanov. Hnutie za občianske práva sa na americké zásady a „krédo“ odvolávalo pri boji proti segregácii a rasovej hierarchii. Aktivistky za práva žien citovali z Deklarácie nezávislosti a trvali na tom, že nielen všetci muži, ale aj všetky ženy sú si rovné. Protivojnové hnutie počas vojny vo Vietname spochybňovalo túto vojnu aj ako zradu demokratickej zodpovednosti. Do značnej miery práve tieto protesty a odvážna žurnalistika prinútili USA vojnu vo Vietname ukončiť. „Americké krédo“ nerobí Spojené štáty automaticky nevinnou mocnosťou. Nezabránilo rasizmu, násiliu, budovaniu impéria ani pokrytectvu. Dlho však pomáhalo udržiavať vnútornú demokratickú diskusiu, prostredníctvom ktorej bolo možné spochybniť, obmedziť a niekedy aj úplne presmerovať americkú moc. USA a fašizmus Dnes sa niečo zmenilo. V období po druhej svetovej vojne mohlo „americké krédo“ stále fungovať ako vnútorný štandard, podľa ktorého sa americká spoločnosť dívala sama na seba. Aktivisti za občianske práva, aktivisti za práva žien, protivojnoví demonštranti, novinári, právnici a reformátori sa mohli pri kritizovaní amerických zlyhaní odvolávať na samotné princípy, na ktorých boli Spojené štáty založené. Tento mechanizmus je dnes výrazne oslabený. Z historickej perspektívy k tomuto oslabeniu prispelo niekoľko vecí. Koniec studenej vojny a kolaps Sovietskeho zväzu odstránili vonkajší ideologický tlak. Sovietski propagandisti mohli veľmi jednoducho zneužiť (a aj často zneužívali) napríklad americký rasizmus. „Ale v Amerike bijú černochov“ dodnes do istej miery funguje ako univerzálna ukážka „ačohentizmu“. Deindustrializácia a nerovnosť, ktorých korene siahajú ešte do obdobia pred koncom studenej vojny, no naozaj naplno sa prejavujú až po nej, poškodili dôveru v prísľub, ktorý demokracia dávala. Klesajúca dôvera v inštitúcie oslabila autoritu súdov, žurnalistiky, univerzít aj zákonodarných zborov. Radikalizujúce účinky sociálnych médií zintenzívnili emócie, na ktorých sa živí autoritárska politika. Odpor, nostalgia, konšpirácie, pohŕdanie procedurálnou demokraciou, strach – to všetko dokážu autoritárski politici (a nielen tí americkí) šikovne využiť vo svoj prospech. Možno je tu namieste pýtať sa aj na fašizmus. Osobne som presvedčený, že mechanické aplikovanie kategórie fašizmu na súčasné Spojené štáty alebo samotného Donalda Trumpa robí viac škody než úžitku. Samozrejme, chápem, prečo to dáva mnohým bystrým a vzdelaným ľuďom zmysel. V Spojených štátoch, i v politike Donalda Trumpa, by sme skutočne našli mnoho fragmentov tejto ideológie a veľa fašistickej alebo fašizmus pripomínajúcej rétoriky. Analógia s fašizmom však produkuje viac tmy než svetla. To, čo dokážeme identifikovať, je rozpoznateľný autoritársky a miestami fašistický slovník: mýtus o národnom znovuzrodení, zrada vnútornými nepriateľmi, pohŕdanie liberálnymi inštitúciami, oslava sily a prísľub jedného lídra, že dokáže sám obrodiť národ k jeho bývalej veľkosti, urobiť Ameriku znova veľkou. To všetko je neodškriepiteľné. Je to ale fašizmus? Fašizmus bol systém, nie slovník – totalitný projekt, ktorý si nárokoval celého človeka aj celú spoločnosť. Jednotlivé fragmenty, hoci aj autentické, ešte nerobia režim fašistickým. A potrebuje vôbec Donald Trump fašizmus? Veď nepotrebuje ani celonárodnú väčšinu hlasov vo voľbách. Americký volebný systém ju nevyžaduje. Prezidentom USA, ktoré sú federáciou, sa možno stať so ziskom 270 voliteľov (čisto teoreticky to znamená vyhrať v 12 štátoch). Aj Trumpovo prvé víťazstvo v roku 2016 prišlo bez väčšiny hlasov, ktorú získala jeho súperka. Trump a jemu podobní autoritárski politici (nielen v USA) dnes nepotrebujú fašistický totalitný štát, nepotrebujú všeobjímajúci organický národ, ktorého je každý súčasťou, nepotrebujú diktovať, akú hudbu budete počúvať, aké filmy uvidíte v kine ani aké myšlienky vám budú prebiehať hlavou. Stačí im oveľa menej – a práve preto je analógia s medzivojnovým fašizmom zavádzajúca. 250 rokov USA USA nie sú a ani sa nestanú Talianskom roku 1922 alebo Nemeckom roku 1933. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že zakladajúci mýtus USA a „americké krédo“ sa reinterpretuje, že si ho privlastní malá elitná skupina. Že jazyk slobody sa stane slobodou iba „správnych“ ľudí, že odvolávať sa na zakladajúce dokumenty bude smieť len ten, kto vládne v ich mene, že kritika krajiny prestane byť prejavom vlastenectva a stane sa zradou a že z otvoreného a nedokončeného príbehu sa stane uzavretý mýtus o národnej nevinnosti. To je problém Spojených štátov pri ich 250. výročí. Nie fašizmus. Pred autoritárstvom ich dlho chránilo to, že svoje založenie a zakladajúce dokumenty čítali ako niečo otvorené, univerzálne a nikdy nedokončené. Americké „krédo“ pritom nikdy nebolo čisté ani nevinné. Zakladajúce dokumenty nikdy neboli nikoho exkluzívnym majetkom a vždy boli sporné. Boli zdrojom univerzalistických nárokov a zároveň nástrojom vylúčenia. Ani povojnové desaťročia neboli érou hrdinskej Ameriky pevne stojacej na morálnych výšinách. Univerzalistický výklad amerického „kréda“ mal však dosť sily na to, aby fungoval ako kritický štandard. Práve táto sila je dnes ohrozená – nie krédo samotné, ale schopnosť použiť rok 1776 proti samotnej Amerike. Keď sa zo založenia stane uzavretý mýtus o národnej nevinnosti, aký z neho chce urobiť Donald Trump, poslúži autoritárskej politike rovnako dobre ako hocijaká staršia etnická legenda. Na tom, že vznik krajiny bol dobre zdokumentovaný, prestane záležať. Američania na rok 1776 nezabudnú – to sa celkom zjavne nedeje. Môže sa však stať, že si ho budú pripomínať priveľmi mytologicky, ako posvätné vlastníctvo jednej skupiny, nie ako otvorenú diskusiu, do ktorej patria a ktorú formujú všetci Američania. Niet pochýb o tom, že zakladajúce dokumenty USA zdroje pre demokratickú obnovu obsahujú. Otázkou zostáva, či sú tieto zdroje v časoch, keď sa kritika vlastnej krajiny čoraz častejšie nepovažuje za prejav vlastenectva, ale za zradu „skutočného“ národa, ešte politicky dostupné. Či viera v americké krédo dokáže ešte fungovať ako meradlo, podľa ktorého sa krajina pozerá sama na seba a dokáže zo svojich zlyhaní vyvodiť zodpovednosť. To je skutočný test 250-ročnej Ameriky. A pri oslavách jej výročia odpoveď zďaleka nie je zrejmá.
