Článok pôvodne vyšiel na webe hn.czAutor je bývalý český veľvyslanec v Kanade a generálny konzul v ChicaguSpojené štáty slávia dvestopäťdesiat rokov. Ešte dlhšiu históriu majú česko-americké vzťahy. Amerika poskytovala útočisko našim exulantom už od Bielej hory. Slávnu kariéru tam rýchlo urobil hneď prvý český imigrant Augustin Heřman, člen deväťčlennej Najvyššej rady guvernéra severoamerických kolónií a zakladateľ Českého panstva v Marylande.
Článok pokračuje pod video reklamou
Od tridsiatych rokov 18. storočia budoval za morom český pobielohorský exil pozoruhodný odkaz prostredníctvom Moravských bratov. Hoci zďaleka nie všetci misionári tejto cirkvi boli Česi, bol to ideovo nanajvýš český projekt, založený na učení Jana Husa a Jana Amosa Komenského. Moravian University je šiestou najstaršou vysokou školou v Spojených štátoch.Antonín Dvořák a Svetová výstavaHlavnú prisťahovaleckú vlnu do USA vyvolalo potlačenie revolúcie roku 1848, ktorá mala v českých krajinách silný národný a protirakúsky náboj. Monarchiu nevnímali ako svoj štát ani tí, ktorí odchádzali primárne z ekonomických dôvodov. Vedení mottom „Som Čech a kto je viac?!“ túžili naši predkovia ako jednotlivci i komunity ukázať, čoho náš národ v slobode dokáže. Prioritou bolo vzdelanie detí. O vysokých ašpiráciách krajanov svedčí, že v Chicagu v roku 1887 založili pre svojich potomkov aj vysokú školu. Za šesť dekád povstala impozantná česká Amerika. Mala vyspelú žurnalistiku, vlastné banky, svojpomocné poisťovne, divadlá, úspešné firmy vrátane malých aj obrovských pivovarov, silnú sokolskú organizáciu, výstavné štvrte a mestečká. Osobnosti českej Ameriky sa presadzovali vo všetkých oblastiach, vrátane politiky. Tieňu habsburskej monarchie však ani na americkej pôde celkom neunikli. Aj o právo usporiadať v roku 1893 na chicagskej Svetovej výstave veľmi úspešný Český deň s hviezdnym Antonínom Dvořákom museli zviesť tvrdý boj s rakúskymi úradmi.Krajania okamžite rozpoznali vo svetovej vojne jedinečnú príležitosť vrátiť národu slobodu. V deň napadnutia bratov Srbov Rakúskom, 28. júla, zaujali Ameriku veľkou všeslovanskou demonštráciou v chicagskom Parku Plzeňského pivovaru, 12. augusta zriadili v Nebraske Český fond na kampaň za nezávislosť a 25. augusta sa do čela boja za slobodu postavilo nové České národné združenie. Bezohľadné vyvolanie konfliktu monarchiou bolo zlomom aj pre Tomáša Garrigua Masaryka. Rýchlo zamieril do exilu s víziou samostatného štátu.Po amerických pobytoch z rokov 1902 a 1907 Masaryk vedel, akú silu má česká Amerika. Prahu v tom čase šťastnou náhodou navštívil český Newyorčan Emanuel Voska. Masaryk mu odovzdal podrobné inštrukcie a on sa stal nadlho jeho nenahraditeľným emisárom. Prvoradé bolo zaistiť financie. Tie inde než od amerických krajanov získať nemohol. Finančné toky postupne naberali na sile, ktorá bola na začiatku nepredstaviteľná. Veľké fundraisingové akcie lákali na polku, voľbu kráľovnej krásy, kabaret, krojovanú jazdu kráľov, veštkyňu v Jedovej chyži, lotériu o nový automobil či prehliadku perníkovej chalúpky od majstrov cukrárov. Masaryk chcel voči spojencom argumentovať najmä naším zapojením do boja na fronte po ich boku. Ani v tomto smere ho česká Amerika rozhodne nesklamala. Do americkej, kanadskej a československej armády vstúpilo najmenej päťdesiattisíc Čechoameričanov. Ich podiel na „blaníckom vojsku“, ktoré prišlo národu v najťažšej chvíli na pomoc, bol štyridsaťpercentný! Voska navyše vytvoril špionážnu sieť, ktorá (nielen) Američanov ohromila.Štefánik a Vopičkove tajomstváČinili sa aj vplyvní jednotlivci. Adolf Sabath preukázal, aké dôležité je mať „českého“ poslanca v Kapitole. Na pôde Kongresu predkladal všetko, čo bolo treba. Spolu s ďalším krajanom židovského pôvodu, sudcom Najvyššieho súdu Louisom Brandeisom loboval u prezidenta Woodrowa Wilsona a mobilizoval na našu stranu americkú židovskú komunitu a tým aj významnú časť tlače. Hodil sa aj „český“ veľvyslanec pre balkánske štáty Karel Vopička, vôbec prvý americký ambasádor, ktorý sa nenarodil v USA. Ovplyvňoval v náš prospech americkú politiku voči Slovanom, poskytoval útočisko tajným poslom légií, zachránil pred zajatím a istou popravou Milana Rastislava Štefánika, atď.Napriek všetkému úsiliu to s českou samostatnosťou ešte na začiatku roka 1918 nevyzeralo dobre. Woodrow Wilson žiadal pre národy Rakúsko-Uhorska „len“ autonómiu. Koniec vojny sa blížil a postoj Spojených štátov bolo treba zmeniť. Amerika vo vojne nemala žiadne „želiezko v ohni“ a Masaryk správne predpokladal, že bude mať z pozície vyššej mravnej autority rozhodujúce slovo. Na začiatku mája ale do Ameriky prichádzal stále ako relatívne neznámy profesor. Krajania mu cielene pripravili v najväčších „českých“ mestách veľkolepé privítanie a strhli na neho pozornosť tlače. Predovšetkým potom mal po svojom boku Charlesa Cranea, chicagského filantropa, ktorý mu už predtým často pomáhal. Crane poznal v podstate každého, ktorého podporu Masaryk potreboval, vrátane prezidenta Wilsona. Uviedol Masaryka do Bieleho domu a jeho syn Richard pridal „priamu linku“ na ministra zahraničných vecí Roberta Lansinga. Bol totiž jeho tajomníkom.Do toho skrachovali Masarykove plány s československými legionármi v Rusku, ktorí sa dostali do konfliktu s boľševikmi a namiesto presunu do Francúzska „zamrzli“ na Sibíri. Ovládli pritom väčšie územie, než aké dnes zaberá Nemecko, Francúzsko, Španielsko a krajiny Beneluxu dohromady. Páni Sibíri a prvá vláda MasarykaAmerická verejnosť hltala romantické príbehy armády takmer neznámeho národa, ktorá išla pod vedením „staručkého“ profesora od víťazstva k víťazstvu. To sa nemohlo neodraziť politicky, zvlášť, keď mal tento vývoj zásadné strategické implikácie. Kontrolou transsibírskej magistrály zabránili československí legionári presunu až milióna vojnových zajatcov Trojspolku zo Sibíri na západný front. V kombinácii s posilnením dohodových vojsk americkými vojakmi to zmenilo rozloženie síl a malo potenciál rozhodnúť vojnu. Wilson légie podporil, okrem iného vyslaním vlastných jednotiek na posilnenie ich zázemia. Podporu poskytol aj Americký červený kríž, YMCA a predovšetkým česká Amerika.TGM doslova ako „Pán Sibíri“ požiadal prezidenta Wilsona o uznanie svojej dočasnej vlády, čo sa mu 3. septembra splnilo. Ani to ale na samostatnosť stačiť nemuselo. „Vládu“ mali aj Maďari v rámci habsburskej monarchie. Rakúska diplomacia bola stále silným protivníkom. Veľa Američanov cítilo k monarchii sympatie a obávalo sa rozdrobenia regiónu. Masaryk a Karol I. ešte týždne hrali strhujúcu šachovú partiu, ktorá vyvrcholila simultánnymi ťahmi oboch hráčov. Karol I. ponúkol federáciu, TGM vydal Deklaráciu nezávislosti. Americká tlač vyniesla 19. októbra jednoznačný ortieľ. Podľa Washington Post zaváňal cisársky manifest lžou, rúhaním a predstieraním. Deklaráciu nezávislosti československého národa naproti tomu označil za jeden z najušľachtilejších prejavov túžby po slobode v histórii ľudstva. Prezident Wilson dospel k rovnakému záveru. Rakúsku ponuku odmietol. Rozhodovať o našej budúcnosti sme už podľa neho mohli len my sami.Za čo vďačíme AmerikeMasaryk na začiatku vojny vyhlásil humanizmus za národný program a svetovú vojnu vnímal ako konflikt medzi demokraciou a autokraciou. Tým bol blízky postojom Woodrowa Wilsona. Silnou inšpiráciou preňho bola aj americká politická tradícia stelesnená v Lincolnových slovách: „Vláda z ľudu, skrze ľud a pre ľud.“ Na vzniku deklarácie spolupracoval Tomáš Garrigue Masaryk s niekoľkými americkými priateľmi a zahrnul do nej veľa Wilsonových myšlienok. Dokument nezaprel americkú inšpiráciu nielen hodnotovo, ale aj čo sa týka naznačených kontúr budúcej Československej republiky. Nebolo divu, že sa americkí novinári odvtedy často vracali k téze, ktorú používal aj Masaryk. Naša prvá republika bola označovaná za mladšiu sestru americkej republiky a sympatie jej vyjadrovali aj ako úspešnej nositeľke Wilsonovho odkazu.„Náš národ nikdy nezabudne, že ste to boli Vy, pán prezident, kto umožnil v tej najkritickejšej chvíli revolúciu, ktorá nám priniesla našu národnú nezávislosť. Zdravíme Vás ako hovorcu politických ideálov veľkej americkej republiky. Tieto ideály sú totožné s ideálmi nášho národa.“ Takto vyjadril Tomáš Garrigue Masaryk vďačnosť Woodrowovi Wilsonovi po návrate do už slobodného Československa. Spojené štáty aj tamojší krajania československý štát ďalej podporovali. Americký Deň nezávislosti sa de facto stal aj naším národným sviatkom. Do histórie sa obzvlášť zapísali prvé oslavy 4. júla v samostatnom Československu v roku 1919, na ktorých USA reprezentoval veľvyslanec Richard Crane, a oslavy v roku 10. výročia vzniku republiky. Štvrtého júla 1928 odhalili Wilsonovu sochu pred „jeho“ hlavnou pražskou železničnou stanicou. Dielo slávneho Čechoameričana Albína Poláška venovali „starej vlasti“ americkí krajania, ktorí k nám na túto udalosť vypravili samostatnú loď. Charles Crane spolu s Alfonsom Muchom darovali Československej republike k 10. narodeninám Slovanskú epopeju. Masaryk vo svojich posolstvách zdôrazňoval vďačnosť „našej veľkej sesterskej republike“. Pripomenul aj osobné väzby k USA – pôvod svojej ženy a manželstvo syna Jana s Američankou Frances Craneovou. Mimochodom, nemyslím si, že si vždy uvedomujeme, že dve osobnosti s takými významnými zásluhami o štát, súrodenci Jan a Alica Masarykovci, boli po rodičoch „pravými“ Čechoameričanmi. Napokon, pre Masarykovcov bola Alica „Elis“.Bez USA do ruského náručiaMasarykova oddanosť atlanticizmu dnes stojí za pripomenutie. Donald Trump sa principiálne vymedzil voči vízii, ktorú Woodrow Wilson presadil do praktickej svetovej politiky a TGM bytostne podporoval. Neverí, že šírením demokracie môžeme dospieť k lepšej budúcnosti. Vyslovene to odmieta aj vo svojej Bezpečnostnej stratégii, v ktorej vyzýva na pragmatický rešpekt k odvekej podstate medzinárodných vzťahov. Podľa neho štát štátu je a vždy bude vlkom. Z pozície sily neváha vystupovať ani voči európskym spojencom. Trump ale nerovná sa Spojené štáty. Rovnako ako za prvej svetovej vojny, aj dnes vidí väčšina Američanov v Európanoch sestry a bratov. Keď odmietame Trumpovu žiadosť o pomoc, odopierame ju nielen jemu, ale celej Amerike a ničíme transatlantické puto v jeho podstate. Napätie sa občas objaví aj v najlepších rodinách, napriek tomu majú jej členovia stáť v ťažkých chvíľach pri sebe.My, Česi, by sme si mali spomenúť, čo všetko pre nás naša „staršia sestra“ nielen za prvej svetovej vojny nezištne urobila. Náš národ nemá žiadny dôvod ani k najmenšiemu antiamerikanizmu. Často je u nás napriek tomu možné započuť, že na svojom území nechceme žiadnych cudzích vojakov, ani ruských, ani amerických. Rovnítko medzi Ruskom a Spojenými štátmi je ako indícia o stave našej historickej pamäte až hrôzostrašné. Tomáš Garrigue Masaryk dokázal zmeniť náš národný osud. Tomu, že po troch storočiach privezie za štyri roky z exilu národu samostatnosť, neveril v roku 1914 asi nikto. Nedokázal by to však bez Ameriky a krajanov, ktorých potomkovia s nami dodnes cítia hlbokú spolupatričnosť. Možno by sme sa nad jedným z hlavných Masarykových odkazov, ktorým bola viera v nadčasovosť puta s Amerikou, mali zamyslieť. Platí to aj pre diskusie, či na našom území umiestniť amerických vojakov alebo jadrové zbrane. Náš národ preventívne odmieta jasné ukotvenie na Západe v situácii, keď sa Rusko pri svojom imperiálnom výpade približuje k našim hraniciam.
