Text obsahuje priame opisy následkov sexuálneho zneužívania z detstva, užívania drog a pokusov o samovraždu.Podľa občianskeho preukazu má 27 rokov, ale istým spôsobom má stále šesť. Niekedy desať, inokedy pätnásť. Podľa toho, s akým pocitom sa práve zobudí. Najčastejšie sa jej sníva, že ju v noci zase zneužil. Mala by to byť už iba dávna spomienka, ale nie je. Pre Nikoletu je znásilňovanie, ktoré zažila v detstve, aj naďalej živé a prítomné.
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď vstane, dá si kávu, pozbiera všetky zvyšky síl, len aby v sebe potlačila emócie, a ide do práce. Ak ju práve má. Ak ju z nej akurát nedávno nevyhodili, lebo pre zamestnávateľa je „mentálnym ohrozením tímu“. Potom sa prichytí, že posiela už na dvadsiatu e-mailovú adresu svoj životopis. Znova a znova. Prácu si nevie udržať. Blízkych ľudí si zase udržať nechce, pretože sa bojí. Čo ak ju raz opustia?Jej život pomyselne zamrzol v medzipriestore medzi trestným oznámením, ktoré podala na páchateľa, a rozsudkom, o ktorom si nie je istá, či jej prinesie pokoj na duši. Nejde totiž len o minulosť ako takú, ale najmä o to, čo všetko jej táto minulosť vzala a ako sa s tým vyrovnáva.Navonok jej rany nevidieť. Možno aj preto o sebe Nikoleta hovorí, že je jeden veľký chodiaci obranný mechanizmus. Počas nedávnych policajných výsluchov napríklad vtipkovala. „Pýtali sa ma, prečo som tam k nemu chodila na doučovanie matematiky. A ja hovorím: Vidíte? Ani tú ma nenaučil. A začala som sa smiať,“ spomína mladá žena. Jej priezvisko redakcia pozná, ale na žiadosť Nikolety nezverejňuje.Keď s niekým je, srší vtipom, pôsobí nezdolne. A potom príde domov a ako sama vraví, rozsype sa. Uvedomuje si, že má silnú traumu z opustenia. „S ľuďmi som v pohode, kým mi na nich nezačne záležať. Moja hlava mi nedovolí niekoho potrebovať. Keď sa vo vzťahu začnem cítiť bezpečne, hlava mi povie: odožeň ich. Lebo cítiť sa bezpečne znamená nebyť v strehu.“Krajina, ktorá ju neochránilaNikoleta ešte pred trištvrte rokom pracovala a bývala v Prahe. Mala rozbehnutú kariéru, od Slovenska sa odstrihla a prerušila s ním všetky kontakty vrátane rodiny. „V mojej hlave ostalo ako krajina, ktorá ma ako dieťa neochránila. Navyše som adoptovaná a je pre mňa problém celý systém. Na Slovensku sa rieši, aby si páry rovnakého pohlavia nesmeli adoptovať deti, ale mňa dal systém bielemu heterosexuálnemu kresťanskému páru. A nik neskontroloval, ako som dopadla.“V detstve ju šesť rokov sexuálne zneužíval nevlastný bratranec. Všetko sa začalo, keď nastúpila na základnú školu a pokračovalo až do jej dvanástich rokov. Ako sama konštatuje, prvých šesť rokov života si odžila v relatívnom pokoji, dvadsať rokov rieši následky toho, čo jej bratranec urobil, a jedenásť rokov naháňa spravodlivosť.Zlyhaní dospelých bolo v jej okolí mnoho. Ako dieťa chodila k psychologičke, keďže po zneužívaní mala nočné mory a pomočovala sa. Ide o bežný symptóm prežitia traumy.„Neprišlo jej zvláštne, že som jej v ôsmich rokoch kreslila, ako ma niekto zneužíva. Keď sa na to pýtala mojej matky, tá to poprela a bolo vybavené.“ Podobne sa zachovala aj jej triedna učiteľka. Nikoleta chodila do školy s dorezanými rukami, písala depresívne básne, no učiteľka neskôr spätne reagovala s tým, že mala svoje vlastné problémy a Nikoleta mala predsa rodičov.Keď mala pätnásť, pokúsila sa dosiahnuť spravodlivosť prvýkrát. Vypovedala na polícii, no pre nedostatok dôkazov orgány činné v trestnom konaní nevzniesli obvinenie. A to napriek tomu, že Nikoletina mama do starého spisu uviedla, že sa bratranec na Nikolete „ukájal“.
