Najdojímavejšou scénou Homérových eposov nie je smrť veľkých hrdinov Patrokla či Hektora, ale zavrtenie chvostom starého psa Argosa.Po dvadsiatich rokoch neprítomnosti – desiatich strávených vo vojne proti Tróji a ďalších desiatich na moriach – sa Odyseus vracia do rodnej Itaky v prestrojení za žobráka. Keď sa blíži k rodinnému palácu, kde jeho manželku obliehajú dotieraví nápadníci, stretne Argosa, svojho psa z detstva. Vychoval ho od šteňaťa na nádherného poľovného psa, rýchleho ako jeleň a odvážneho ako lev. Teraz však Argos zostarol, zoslabol a leží opustený na hnojisku.
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď spozná svojho pána, zavrtí chvostom. Odyseus ho však nemôže osloviť, aby neprezradil svoju identitu. Len potajomky zotrie slzu a kráča ďalej.Prečo si ľudia vytvorili s psami také hlboké puto?Šimpanzy sú inteligentnejšie. Delfíny a chobotnice tiež. Mačky sú menej náročné. Kone boli ešte pred storočím nevyhnutným dopravným prostriedkom. A predsa sa žiadny vzťah nevyrovná vzťahu človeka a psa.Najvýznamnejšia odborníčka na šimpanzy Jane Goodallová pozvala na oslavu svojich deväťdesiatych narodenín v kalifornskom Carmel Beach deväťdesiat psov – no ani jediného šimpanza. Šimpanzy by podľa nej spôsobili chaos, zatiaľ čo psy by sa prirodzene zaradili medzi hostí a vedeli by sa správať.Psy rozpúšťajú spoločenské rozdiely a sú dokonalými spoločníkmi. Sú večnými priateľmi tých, ktorí mali v živote menej šťastia: sprevádzajú nevidiacich, robia spoločnosť ľuďom bez domova, pomáhajú tým, ktorí sa ocitli v núdzi. Mnohí ľudia zvládli obdobie pandémie covidu len vďaka svojim štvornohým spoločníkom.Zároveň dokážu obmäkčiť aj tých najväčších velikánov. Rousseau miloval svojho psa „nad všetko, čo možno vyjadriť či predstaviť“. Bismarck zbožňoval svojho mastifa – ktorý počas rokovaní o Berlínskej zmluve v roku 1878 dokonca zaútočil na ruského diplomata. Thomas Mann zas dovolil svojmu psovi vyskočiť mu počas práce na písací stôl a rozmazať mokrý atrament na rukopise svojimi „širokými a chlpatými labami“.Historik Thomas Laqueur z Kalifornskej univerzity v Berkeley ponúka vo svojej novej knihe Psí pohľad: Vizuálne dejiny jednu z najlepších odpovedí na otázku, prečo je vzťah medzi človekom a psom taký výnimočný.Kniha je nádherne ilustrovaná dielami veľkých umelcov, ktorí zobrazovali psy – často svoje vlastné. Vidíme ich na poľovačkách, pri sprevádzaní nevidiacich, pri utešovaní trpiacich. Predovšetkým ich však vidíme jednoducho byť: sedieť na rodinných portrétoch, ležať v pracovni učencov či sprevádzať korčuliarov na zamrznutých jazerách.Nie je to však len luxusný album psích obrazov. Je to úvaha o našom najbližšom vzťahu s iným živočíšnym druhom.Človek je stredobodom psieho vesmíruPodstatou tohto vzťahu je, že psy sú zo všetkých tvorov najviac orientované na človeka. Prispôsobujú sa nielen našim potrebám, ale aj našim slabostiam a zvláštnostiam.Možno si pôvodne našli cestu do našich životov tým, že nám poskytovali užitočné služby – strážili osady alebo pomáhali pri love. Veľmi skoro však pochopili, že najistejšou cestou do nášho vnútorného sveta je spoločnosť.Psy sú súčasťou akejsi spoločenskej zmluvy spôsobom, akým nemôže byť žiadne iné zviera. Inštinktívne chápu naše postavenie – postavenie najspoločenskejších a zároveň najmenej spoločenských tvorov. Ako poznamenal Hobbes, ľudia druhých potrebujú, no zároveň sa ich boja ako konkurentov a potenciálnych nepriateľov.Psy vypĺňajú túto existenciálnu medzeru tým, že nám poskytujú niečo mimoriadne vzácne: bezpodmienečnú náklonnosť.Francúzska kritická teória zvyčajne viac zahmlieva svet, než ho pomáha pochopiť. Laqueur však ako výborný autor využíva pojem „pohľad“ mimoriadne presvedčivo.Psy sa na nás pozerajú neustále – predovšetkým na naše tváre a oči –, aby odhadli naše meniace sa nálady. Zároveň sa však pozerajú spolu s nami. Sledujú to, na čo sa pozeráme my, aby dokázali predvídať naše pocity a činy.Vďaka tomu sa stávajú súčasťou nášho subjektívneho sveta spôsobom, akým sa to nepodarilo žiadnemu inému tvorovi. Určite nie mačkám, tým druhým tradičným spoločníkom človeka.Psy žijú súčasne v dvoch svetoch – vo svete prírody aj vo svete kultúry.Psy žijú aj v kultúreSpisovateľka Edith Whartonová písala o „našosti v ich očiach“, no zároveň aj o ich základnej „nenašosti“. Psy sa nijako nehanbia za svoje prirodzené potreby. Vykonajú potrebu vždy, keď ju pocítia – neraz aj uprostred rušnej cesty – a s inými psami flirtujú vždy, keď na to dostanú chuť.Niektorí výstrední ľudia dospeli k presvedčeniu, že najlepším spôsobom, ako sa zbaviť nánosov civilizácie, je správať sa čo najviac ako pes. Diogenés bol známy ako „psí filozof“, pretože žil na ulici a potrebu vykonával bez zábran. Paul Gauguin zase na Tahiti rád očuchával zem ako „drsný, strapatý pes“.Rovnako prirodzene sa však psy pohybujú aj vo svete ľudí. Prispôsobujú sa rytmu ľudského života, sprevádzajú nás pri každodenných činnostiach, motajú sa nám pod nohami a pozorujú nás, až kým ich nepremôže túžba po spánku.Majitelia psov sa delia na dve skupiny: na tých, ktorí dovoľujú svojim psom spať v posteli, a na tých, ktorí tu nakreslia jasnú hranicu.Obávam sa, že patrím do tej slabšej skupiny. Moja kríženka jack russella Mabel leží na posteli, zatiaľ čo môj kavalier King Charles španiel Alfie sa zahrabe pod prikrývku a spí pri mojich nohách, úplne ľahostajný k nedostatku kyslíka.Pes nám vytvorí domovMoja jediná výhrada voči tejto knihe je, že Laqueur nevenuje dostatočnú pozornosť schopnosti psov vytvárať domov. Psy majú výnimočný talent premieňať domy na domovy. Pre mnohých z nás dom prestáva byť skutočným domovom, kým ho neobýva pes.Svojou prítomnosťou dokážu poľudštiť aj tie najstrohejšie osobnosti a vďaka každodenným nárokom na kŕmenie a prechádzky vracajú späť do kontaktu s prírodným svetom aj najroztržitejších technologických závislákov.V klasickom rozlíšení britského autora Davida Goodharta medzi „ľuďmi odniekiaľ“ a „ľuďmi odnikiaľ“ sú psy stelesnením tých prvých.Keby mohli hlasovať v britskom referende o členstve v Európskej únii v roku 2016, nemám najmenšie pochybnosti, že by vo veľkej väčšine podporili brexit – bez ohľadu na komplikácie, ktoré priniesol odchod Británie zo systému cestovných pasov pre domáce zvieratá.Rakúska kynologička Rudolphina Menzelová vyjadrila túto zakorenenosť psov mimoriadne názorne. Jidiš príslovie hovorí: „Ak vidíš Žida so psom, potom buď ten Žid nie je Žid, alebo ten pes nie je pes.“Menzelová oponovala slovami: „Náš národ sa znovu spojil so zemou a je čas, aby si znovu našiel cestu aj k psovi. Ten, kto neprekonal strach zo psa zdedený z geta, sa ešte nestal obnoveným Židom.“Počet psov chovaných ako domáci miláčikovia neustále rastie. Odhaduje sa, že ich je dnes vo svete medzi 470 a 522 miliónmi. Tento rast nepoháňa len zvyšujúca sa životná úroveň v rozvíjajúcich sa krajinách, ale aj hlbšia civilizačná túžba.Newyorský Central Park je plný psov, z ktorých mnohí nosia malé psie čižmičky.Potreba psov sa stáva naliehavejšou s tým, ako sa zrýchľuje technologická zmena a prehlbuje spoločenská fragmentácia.Čím viac ľudí žije osamelo, tým viac potrebujú psiu spoločnosť. Čím viac nás chatboty umelej inteligencie zasypávajú predstieranou priateľskosťou, tým silnejšie túžime po skutočnej náklonnosti – aj keby ju sprevádzal psí dych.A čím umelšou sa stáva civilizácia, zaplavená manipulovanými správami, strojovo generovanou zábavou a starostlivo vyrábanou prázdnotou, tým väčšia je naša potreba znovu sa spojiť s prirodzeným časom.Technologické módy prichádzajú a odchádzajú.Láska k psom je večná.
