„Keď som tam išla, cítila som sa ako debil a keď som odtiaľ odchádzala, cítila som sa ako ešte väčší debil.“ Týmito slovami opisuje Michaela Dvořáková (38) svoje prvé a dosiaľ jediné sedenie u psychologičky, ktorú navštívila pred niekoľkými rokmi, keď prežívala popôrodnú depresiu.
Článok pokračuje pod video reklamou
„Mala som pocit, že sa na mňa díva spôsobom – moja, ty čo riešiš, veď ľudia majú oveľa horšie problémy. Mala aj taký tón v hlase,“ hovorí. Dvořáková po pôrode nevedela precítiť šťastie a vyjadrovať lásku, nedokázala sa tešiť z vecí tak, ako predtým.„Spýtala sa ma, v čom by bol môj život iný, keby som mala pocit šťastia. Zarazene som sa na ňu pozrela, že predsa vo všetkom. Možno by som vedela viac prejaviť lásku, viac by som sa smiala, pozitívnejšie by som premýšľala. Niektoré jej reakcie boli pre mňa šokujúce, ako keby sa snažila môj problém zľahčovať,“ hovorí Dvořáková. Psychologička sa jej pýtala aj na dcéru a Dvořáková jej povedala, že sa cíti depresívne pri starostlivosti o ňu.„Na to mi povedala – veď buďte rada, aspoň vidíte, že je zdravá a nie je retardovaná. To ma úplne dorazilo.“ Psychologičke počas sedenia opakovane zvonil telefón. Aj to jej klientku vyrušilo a ťažko sa jej sústreďovalo na rozhovor. Potom k nej už znova nešla. Depresívne pocity sa u nej objavujú stále, no na sedenie k psychologičke či na terapiu k niekomu inému sa neodvážila ísť zo strachu, že by jej problémy neboli braté vážne.Ľudia, ktorí zažívajú úzkosti, depresie a iné duševné ťažkosti, hľadajú v terapiách pomoc a najmä bezpečné miesto, kde sa budú cítiť vypočutí a pochopení. Niektorí z nich sa však namiesto porozumenia a podpory stretnú s ponížením, obťažovaním, sexizmom, neprofesionalitou či aroganciou. Pomáhajúce profesie by pritom mali stáť na etických princípoch a hodnotách rovnosti, empatie a rešpektu – obzvlášť v spoločnosti, ktorá duševné problémy ešte stále zľahčuje a stigmatizuje.
