Tento článok bol publikovaný v augustovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď sa v roku 1520 dostal na trón sultán Sulejman, vyslal poslov k susedným panovníkom – o. i. aj k pätnásťročnému uhorskému kráľovi Ľudovítovi II. No do Budína okrem posla dorazili aj správy o nepokojoch v Ázii, vyvolaných zmenami na tróne, preto sa v súlade s dovtedajšími zvyklosťami pokúsili vyhnúť okamžitej odpovedi a obrátili sa na európske veľmoci. Keď však v roku 1521 uhorskí poslovia dorazili na miesto určenia, Sulejmanova armáda už bola na ceste do Uhorska.Išlo o prvú samostatnú vojenskú výpravu mladého sultána a táto skutočnosť v spojení s nejednotnosťou osmanského velenia spôsobila mnoho váhania a chýb, no vďaka takmer úplnej nečinnosti uhorskej strany sa výprava napokon skončila úspešne. Podarilo sa obsadiť dve kľúčové pevnosti južnej uhorskej obrannej línie – Šabac i slávny Belehrad (Nándorfehérvár) – vďaka čomu Osmania získali predmostia na najvýznamnejšej južnej hraničnej rieke Sáva.
„Naša krajina je teraz otvorená pred Turkami po vode aj po súši a nikdy nebude šťastná a pokojná, kým Šabac a Belehrad ostane v rukách nepriateľa,“– zhrnul aktuálnu situáciu v liste pápežovi Ľudovít II. Pre kráľa však už neexistovala ani najmenšia nádej na to, že by tieto dve pevnosti získal späť vlastnými silami. V roku 1521 sa totiž jasne ukázalo, že vojenský systém vytvorený po roku 1490 nielenže nebol vhodný na útok, ale v aktuálnej núdzovej situácii nedokázal zabezpečiť ani obranu. Kým sa Ľudovít II. osobne presunul do tábora, pod Belehradom stál už aj sultán a bolo zrejmé, že v prípade potreby sa osmanská armáda dostane spod hradu k akémukoľvek zbernému miestu v krajine skôr ako uhorské vojenské jednotky prichádzajúce z Chorvátska alebo zo Sedmohradska.Takto sa hrad po mimoriadne dlhom, dva mesiace trvajúcom obliehaní, ktoré v dejinách osmansko-uhorských vojen nemá obdobu, dostal 29. augusta 1521 do rúk Osmanov, a to bez akejkoľvek vonkajšej pomoci. S ťažkosťami zozbierané uhorské vojsko nedokázalo situáciu obrátiť vo svoj prospech ani po odchode sultána, pretože v tábore vypukla epidémia, načo sa väčšina vojakov vrátila domov.V nasledujúcich rokoch sa síce Pavol Tomori, ktorý sa z dvorného úradníka stal rehoľníkom a neskôr kaločským arcibiskupom, pokúsil zreorganizovať obranu a dosiahol aj menšie lokálne úspechy, avšak beznádejnosť situácie uhorskej pohraničnej obrany sa stala natoľko zrejmou, že jeden z osmanských veliteľov v pohraničnej oblasti už v roku 1524 sultánovi napísal: „Nech nie je pred vysokým trónom tajomstvom, že prekliate Uhorsko nemá takú pozíciu ani silu, na ktorú by bolo treba akýmkoľvek spôsobom prihliadať a brať ju do úvahy.“
