Generál Charles de Gaulle v skutočnosti nikdy nepovedal „C’est moi ou le chaos“ – „Ja alebo chaos“ –, no presne to mal na mysli. V období pred svojím desaťročným pôsobením vo funkcii francúzskeho prezidenta aj počas neho, pod ústavou, ktorú si napísal tak, aby mal skutočnú výkonnú moc, opakovane vyzýval Francúzov, aby hlasovali v referendách – o ústave v rokoch 1958, 1962 a 1969 a o vojne v Alžírsku v rokoch 1961 a 1962.
Článok pokračuje pod video reklamou
Hrozbou ďalšieho referenda si pomohol aj pri potlačení študentskej revolty v máji 1968.Zakaždým bola v hre jeho vlastná autorita. Francúzi si mali vybrať medzi vojnovým hrdinom a chaosom. Predmet referenda bol niekedy druhoradý v porovnaní s politickým významom hlasovania. Keď tento manéver v roku 1969 zlyhal a de Gaulle prehral referendum o technických ústavných otázkach, dodržal slovo a odstúpil. Žiadna potopa neprišla a Piata republika, založená referendom v roku 1958, trvá dodnes – hoci už bez prezidentov, ktorí by mali takú moc, akú mal de Gaulle na vrchole svojho vplyvu.Obmedziť hlasovanie na dve možnosti a potom nechať rozhodnúť ľud môže vyzerať ako posilnenie moci občanov. V skutočnosti to však znásobuje moc vlády, ktorá otázku formuluje. Referendum na upevnenie mociDe Gaulle nebol jediný, kto používal referendá ako nástroj na upevnenie svojej vlády; robili to aj skutočne diktátorské a odpudivé režimy. Augusto Pinochet použil rovnakú stratégiu počas krvavej tyranie, ktorú zaviedol v Čile v 70. a 80. rokoch. Napokon sa však obrátila proti nemu a po prehratom hlasovaní o predĺžení svojej vlády v roku 1988 odstúpil.Referendum je menej demokratické, než sa zdá. A nemusí byť ani chytrým politickým ťahom, ak ten, kto ho vyhlasuje, nemá pod kontrolou agendu. To je základné poučenie pre Nigela Faragea a Marine Le Penovú, popredných populistických pravicových politikov v Británii a Francúzsku. Obaja sú pod tlakom pre korupciu a finančné machinácie – v jeho prípade údajné, v jej prípade potvrdené odsudzujúcim rozsudkom za spreneveru. Ani jeden z nich dnes nemá právomoc vyhlásiť oficiálne referendum, no tento týždeň sa obaja pokúsili urobiť z voličov konečných rozhodcov o svojom osude. Po vzore de Gaulla v podstate hovoria: „Ja alebo skorumpovaný establishment.“ Cieľom je použiť hlasovanie na odvedenie pozornosti od obvinení a získať mandát ľudovej podpory. Lenže celú agendu si určovať nemôžu.Le Penová môže kandidovať na prezidentku, no hrozí jej, že bude viesť kampaň s elektronickým monitorovacím náramkom ako neustálou pripomienkou obvinení. Farage sa medzitým vzdal mandátu v prímorskom volebnom obvode Clacton, aby vyvolal doplňujúce voľby, ktoré takmer určite vyhrá. Potom sa však stal terčom posmechu, keď mu všetky hlavné strany odmietli dopriať skutočný súboj. Jeho jediným súperom je žartovný kandidát – Farage sa stretne s Grófom Odpadkovým Košom.Nedemokratická históriaOdpor voči priamemu odvolávaniu sa na hlas ľudu má hlboké historické korene a často sa vyjadroval slovami, ktoré dnes znejú vyslovene nedemokraticky. Otcovia zakladatelia Spojených štátov túto myšlienku neznášali, pretože sa obávali, že voliči podľahnú demagógom. Niektorí dokonca považovali ľud za neschopný rozhodovať. Počas ústavného konventu vo Filadelfii sa jeden z delegátov sťažoval, že medzi voľbou ľudom a voľbou zákonodarným zborom je „rovnaký rozdiel ako medzi výberom žrebom a skutočnou voľbou“. Iný povedal: „Zveriť ľudu výber najvyššieho predstaviteľa by bolo rovnako neprirodzené ako zveriť slepcovi skúšku farieb.“Filadelfský konvent zároveň ukázal, že nič nie je dôležitejšie než kontrola nad agendou. William Riker, priekopník používania teórie racionálnej voľby v politológii, tvrdil, že demokracie poháňajú stratégie politikov, ktorí formujú možnosti výberu. Tento proces nazval „herestetikou“. V klasickej štúdii argumentoval, že Zbor voliteľov vznikol vďaka ukážkovej herestetike Gouverneura Morrisa. Ten predkladal delegátom možnosti v takom poradí, že ich priviedol k odmietnutiu pôvodného návrhu Virgínie, podľa ktorého mal prezidenta voliť Kongres, a nasmeroval ich ku kompromisu, ktorý nezveril moc priamemu ľudovému hlasovaniu.Pozrite sa na referendum o BrexiteRiker ukazuje, že referendá môžu byť silným nástrojom kontroly v rukách autokratov, pretože práve oni formulujú otázku. Matt Qvortrup, bývalý hlavný poradca OSN pre demokraciu, povedal: „Autokratické režimy historicky používali plebiscity. Adolf Hitler, Benito Mussolini, ajatolláh Chomejní, Háfiz a Bašár Asadovci aj Papa Doc a Baby Doc Duvalierovci – všetci organizovali plebiscity.“Qvortrup cituje aj sociológa Roberta Michelsa, podľa ktorého plebiscity umožňovali „vodcovi zviesť ľud nejasnými otázkami, ktoré potom mohol ako jediný záväzne vykladať“. Sám Michels však na sklonku života vstúpil do Mussoliniho fašistickej strany.Nie každé referendum musí byť posledným útočiskom pravicových autokratov. Tradične katolícke Írsko schválilo v referendách potraty aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia, čo viedlo k ústavným zmenám. Prísľub referenda bol zároveň kľúčovou súčasťou Veľkopiatkovej dohody z roku 1998, ktorá ukončila konflikt v Severnom Írsku. Kalifornia pridáva prvok priamej občianskej iniciatívy prostredníctvom hlasovaní o konkrétnych otázkach; naposledy tak zakázala predaj ochuteného tabaku.Problémy vznikajú vtedy, keď menej autokratickí lídri venujú menej pozornosti presnému vymedzeniu agendy. Najznámejším príkladom je britské referendum o Európskej únii z roku 2016, ktoré ponúklo možnosť hlasovať za odchod bez toho, aby určilo, ako sa má uskutočniť. Brexit sa dal zrealizovať mnohými spôsobmi a každý mal svoje nevýhody. Šikovný herestetik by dokázal zabezpečiť, aby sa hlasovalo o nepopulárnej možnosti. Namiesto toho zostalo na zástancoch odchodu, aby si výsledok dodatočne vyložili – a presadili čo najtvrdší rozchod.Víťazné plebiscityPopulistická vlna v posledných rokoch dodala referendám a ľudovým hlasovaniam nový pocit legitimity. Keď Donald Trump v roku 2019 čelil prvému impeachmentu, Steve Scalise, vtedajší republikánsky whip v Snemovni reprezentantov, zaútočil na politikov, ktorí ho navrhovali, týmito vášnivými slovami:„Oni nenávidia nielen Donalda Trumpa… nenávidia aj 63 miliónov Američanov, ktorí za tohto prezidenta hlasovali.“Ústava zaviedla proces impeachmentu ako jednu z nevyhnutných bŕzd a protiváh, ktoré jej tvorcovia považovali za potrebné. Ten istý dokument však zároveň vytvoril systém, v ktorom 65,8 milióna Američanov hlasujúcich za Hillary Clintonovú nevidelo svoju kandidátku zvíťaziť. Scalise – podobne ako mnohí ďalší v americkej politike – chcel zdôrazniť myšlienku, ktorej sa vo Filadelfii v roku 1789 zúfalo bránili: vôľa voličov má byť posvätná a zvolení politici ju nemajú právo prepisovať. Zdá sa, že zastupiteľskej demokracii sa dnes už nedôveruje.V tom istom roku ukázali v Británii liberálni demokrati, že ani Briti už neveria svojim voleným zástupcom natoľko, aby ich nechali rozhodovať. Strana pomohla vyvolať predčasné voľby po tom, čo sa Dolná snemovňa nedokázala dohodnúť na balíku opatrení potrebných na uskutočnenie brexitu a silneli výzvy na druhé referendum. Nová líderka liberálnych demokratov Jo Swinsonová chcela jasne ukázať, že jej strana je najodhodlanejším odporcom odchodu z EÚ. Predložila preto jednoduchú ponuku: ak liberálni demokrati získajú väčšinu kresiel, bude to mandát na zotrvanie v Únii a zrušenie krokov smerujúcich k odchodu.Takto bežne funguje zastupiteľská demokracia. Lenže na tom už nezáležalo. Verejnosť bola presvedčená, že rozhodnutie z prvého referenda môže zvrátiť iba ďalšie referendum. Liberálnych demokratov široko označovali za nedemokratických a strana prišla o kreslá – vrátane mandátu Swinsonovej.Znovu ovládnuť agenduLe Penová tvrdí, že obvinenia proti nej sú sprisahaním establishmentu. Keďže jej však súdy umožňujú kandidovať a zároveň trvajú na tom, že je vinná, túto verziu je ťažké presvedčivo predávať. Voliči navyše môžu chcieť vysvetlenie, ako sa stalo, že ju odsúdili za závažné trestné činy.Farageove ťažkosti sú veľkolepejšie a oveľa zábavnejšie. Clactonu ponúkol „príležitosť ukázať celému establishmentu dva prsty“ tým, že ho opäť zvolí. Všetky hlavné strany si však uvedomili, že nemusia hrať vedľajšie úlohy v jeho predstavení, a rozhodli sa doplňujúce voľby, ktoré si sám zinscenoval, odignorovať. Zostal tak sám proti scenáristovi komédií, ktorý vedie kampaň prezlečený za kráčajúci odpadkový kôš.Pravidlá mediálnej vyváženosti určujú, že ak Farage svojou kampaňou pritiahne pozornosť, musí ju vyvažovať aj priestor pre rozhovory s Grófom Odpadkovým Košom. Obyvatelia Clactonu síce nemôžu dať príučku establishmentu, no ak budú chcieť, môžu poriadne ponížiť Faragea. Predikčný trh Kalshi mu síce v súčasnosti dáva iba šesťpercentnú šancu dostať sa do parlamentu, no zároveň 59-percentnú pravdepodobnosť, že získa aspoň pätinu hlasov.Nádeje zastupiteľskej demokracie tak zatiaľ spočívajú na odpadkovom koši. Ten by mohol byť aj vhodným miestom pre všetky budúce plány na oportunistické referendum.
