Autor je publicista Referendum z roku 2026 sa do dejín zapíše len tým, že sa odohralo. Ničím neprekvapilo, lebo nemalo ako. Od samého počiatku to bol opozičný podnik, pričom časť k opozície k nemu navyše pristupovala tak, ako často pristupujete k obedu v školskej jedálni: jete ho, lebo ste ho dostali na tanier. Výsledok tomu zodpovedá.
Článok pokračuje pod video reklamou
Niekde je chyba: referendum nefunguje, ale namiesto diskusie o tom, ako ho vylepšiť, sa všetci pretekajú vo svojej interpretácii. Za neúspech podľa Jaroslava Naďa môže prezident, čo prinajlepšom nie je pravda. Podľa koalície by mal zas Naď skončiť a niekto by to mal zaplatiť – čo sa s radosťou dá aplikovať aj na Ficovo referendum v roku 2023. No a tak sa slovenský inštitút referenda bude aj naďalej tackať svojím bezcieľnym životom ako hračka v rukách politikov, ktorým vyhovuje, keď je ich, a nevyhovuje, keď je proti nim. Referendum, ktoré sa udialo K tomuto, určite nie poslednému, referendu existovali dva postoje. Prvý hovorí, že situácia je natoľko vážna, že sa hodí každý nástroj, a treba ísť aj do vopred prehraného boja, lebo síce vieme, že dosť nás nebude, ale čím viac nás bude, tým silnejší signál vyšleme. Druhý hovorí, že ide len o stranícku kampaň Demokratov, ktorí vedia, že referendum úspešné nebude, ale potrebujú sa zviditeľniť, a dostať sa nad päť percent, no a tak si v rámci kampane urobili referendum. Oba tieto názory pokladám za rovnocenné a je na každom voličovi opozície, ktorý z nich si vybral. Lebo, nemýľme sa, hovoríme prakticky výlučne o voličoch opozície. Účasť dopadla podľa očakávaní – autor by všetko nad dvadsať percent považoval za mimoriadny úspech. Po zmarenom referende Gustáva Krajčiho bola teda druhá najhoršia. O výsledku sa ani nemá zmysel baviť: keďže išlo o opozičné referendum, zúčastnili sa ho voliči opozície, presne tak aj odpovedali, a ešte sme to aj vopred vedeli. Z toho vyplýva aj účel: mobilizovať a ukázať, koľko ľudí sa hnevá až tak veľmi, že cez víkend v lete ide do vopred prehraného boja. Vidíme, že šestnásť percent. Referendum z roku 2026 sa tak postaví do radu k prakticky všetkým ostatným referendám v dejinách našej dlhej ale krátkej, mladej ale starej krajiny. Udialo sa, trochu pomobilizovalo, Demokratom pomohlo, zabudne sa naň. Zhruba do týždňa, keď ho spoľahlivo nahradia iné a aktuálnejšie témy.Stretnutie fanklubov Keď sa v januári 2023 konalo Ficovo referendum, rovnako bolo jedno, na čo sa pýta, a išlo výlučne o mobilizáciu (vtedy tiež opozičných) voličov niekoľko mesiacov pred voľbami. Účasť v ňom dosiahla vyše 27 percent, teda v porovnaní s dneškom takmer dvojnásobok. Jaro Naď vtedy napísal, že „ich vysnívané referendum ľudia svojím odignorovaním vysmiali“. Veru. Živo si pamätám, ako boli voliči, ktorí sa referenda v roku 2023 zúčastnili, označovaní v lepšom prípade za popletencov, a v horšom ešte inak. Dialo sa to, hoci väčšina z nich bola vtedy len vytočená z vládnutia v posledných troch rokoch, čo bol, mimochodom, úplne legitímny pocit. V iných, menej emočných kruhoch však zavládlo aj slušné zdesenie: ak je viac ako štvrtina oprávnených voličov niekoľko mesiacov pred voľbami nahnevaná tak veľmi, že ide do vopred prehraného boja, tak to nedopadne dobre. O necelých deväť mesiacov neskôr to naozaj dobre nedopadlo. Samozrejme – Fico vtedy vedel, že referendum nemá šancu na úspech, a ani to nebol jeho účel. To isté však teraz vedeli Demokrati a aj iní opoziční lídri, ktorí sa na ňom – fakticky z donútenia, aby netrhali partiu – zúčastnili. Referendum malo k úspechu tak ďaleko, že by naň nestačila ani trojnásobná účasť. Na výsledku by nič nezmenil ani iný a lepší dátum, ani ďalšie otázky. Nedá sa vyhovárať na počasie, na kvalitu trávnika, na loptu. Úspech nečakal ani Naď, ktorý hovoril o dvadsaťpercentnej účasti. Referendum nemalo šancu a všetci to aj vedeli. Lebo presne tak referendá na Slovensku vyzerajú: sú to stretávky fanklubov slúžiace na kolektívne vysielanie signálov a terapiu. Na úspech ani neašpirujú, a prakticky výlučne sa konajú z iných dôvodov ako by sa referendá konať mali. Referendum, to znie dôležito V histórii Slovenskej republiky sa konalo desať referend, úspešné bolo jedno, aj to tesne, a všetci si to pamätáme. Z tých ostatných sa 44 percent voličov zúčastnilo plebiscitu o zákaze privatizácie strategických podnikov – to bolo v roku 1998 – a takmer 36 percent plebiscitu o predčasných voľbách - to bolo v roku 2004. Ďalej už nič, ani približne. Úspešné bolo teda presne to jedno referendum, ktoré sa aj reálne pýtalo na vážnu celospoločenskú otázku, a nebolo len kampaňou s cieľom temperovať konkrétny segment obyvateľstva. Teoreticky by referendum malo slúžiť na spoločnú deliberáciu o zásadných celospoločenských otázkach. U nás dlhodobo a takmer výlučne slúži ako nástroj v politickom boji. Jedna časť voličov príde, druhá nie, a potom si to prehodia. Je to predvolebná kampaň, a platí to nielen vtedy, keď to robí Fico, ale aj vtedy, keď to robí ktokoľvek iný. Ak to takto bude aj naďalej, nemožno sa čudovať, že referendá budú neúspešné, a ako inštitút prídu ešte aj o tie zlomky vážnosti, ktoré im ešte zostali. Budú za to môcť politici sprava, zľava, zo stredu, presne tí, ktorí zároveň hovoria, aký je hlas občana dôležitý. Je to dnes obyčajná kampaň, ale referendum znie predsa len dôležitejšie. Lenže práve tí, ktorí referendum používajú, lebo znie predsa len dôležitejšie, majú na svedomí to, že o svoju dôležitosť prichádza. Skrátka: referendum dlhodobo neplní svoju funkciu. Ak ho chcete opraviť, tak ho opravte. Ale ak chcete len pindať, tak radšej buďte ticho. Ja viem, vyberiete si bé. Veď práve. Prestaňte sa sťažovať Téma jednoducho nezaujala, a som ochotný staviť obličku, ľavú ruku a pravé ucho na to, že by sme sa k platnému referendu nepriblížili ani s otázkou o predčasných voľbách. Otázka je, koľko dôkazov ešte potrebujeme o tom, že referendum je v dnešnej podobe nefunkčné. A čo a či s tým chceme robiť: odpoveď je nič. Veď aktuálny stav všetkým vyhovuje. Teda všetkým politikom. Pri občanoch neviem, ale asi skôr tiež. V referendách nechceme rozhodovať. Chceme sa hnevať, ale nazývame to krajšie - vysielanie signálov. Tak ako v úvode platí, že môžu byť zároveň platné dva rôzne názory: že ak boli podmienky na konanie referenda splnené, tak sa konať má. A že od začiatku bolo odsúdené na neúspech a vedeli to všetci, vrátane jeho organizátorov. Pozdravujeme Jaroslava Naďa: iste; ľudia sa nezmohli a aj prezident to zarezal, proste, zase to pokazili tí druhí. Raz za čas však možno treba hľadať chybu aj u seba – napríklad, keď referendum nesplnilo ani ten mimoriadne skromný cieľ, ktorý si stanovilo. V prvom rade však pozdravujeme do koalície: teraz by ste zrazu chceli vystavovať faktúry? A kde ste boli pred troma rokmi? Naď by mal v politike skončiť? Pozoruhodné, sťaby z Rašiho továrne na geniálne myšlienky. Potom najneskôr po neúspešnom referende v roku 2023 mal skončiť aj Robert Fico. Ale možno by sa to dalo postaviť aj ako výmenný obchod: ak skončí Naď, skončí aj Fico. Predseda Demokratov by sa určite obetoval, veď by to bolo také naše pristátie na Mesiaci – malý krok pre človeka, ale veľký krok pre Slovensko. Toľko k referendu - ak chcete, tak ho opravte. Ak ho neopravíte, aj naďalej to budú stretávky fanklubov. A ak vám to vyhovuje, tak sa už nikdy nesťažujte.
