Autor je bývalý veľvyslanec a bývalý predseda SDĽKeď Slovenská národná rada 17. júla 1992 aj mojím hlasom prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, išlo o historický štátoprávny akt. Bol politickou odpoveďou na výsledok rokovaní slovenskej a českej reprezentácie, ktorá vzišla z prvých demokratických volieb v júni 1990, o novej podobe spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Článok pokračuje pod video reklamou
Treba pripomenúť, že Slovenská republika (spolu s Českou republikou) vznikla 1. januára 1969 na základe ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii z 27. októbra 1968. Po dvadsaťštyroch rokoch sa ním realizoval štátoprávny program SNP, aby český a slovenský národ utváral svoje ďalšie osudy v spoločnom štáte „na podklade princípu rovný s rovným“.Preambula ústavného zákona definovala nové vzťahy českého a slovenského národa: „My, národ český a slovenský, … uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života; reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“Jej praktické fungovanie však po nástupe okupačného normalizačného režimu zdeformovala opätovná koncentrácia moci v pražskom centre, ktorá federáciu pripravila o jej podstatné rozhodovacie mechanizmy.Federácia zdolaPo Novembri 1989 nadobudnutá sloboda umožnila naplno prejaviť nespokojnosť s deformovanou podobou federácie a jej fungovaním. Na slovenskej i českej strane, hoci z odlišných príčin. Václav Havel v mene Občianskeho fóra hneď na začiatku novembrových udalostí v posolstve slovenskému národu vyslovil nádej, že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu a že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, … ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“Slovenská politická reprezentácia s výnimkou opozičnej SNS, ktorá presadzovala vyhlásenie samostatnej Slovenskej republiky, po prvých demokratických voľbách v roku 1990 presadzovala zachovanie spoločného štátu. Žiadala však jasne kodifikovať dva historické štátoprávne subjekty a splniť dve požiadavky, ktoré na Slovensku zaznievali už od vzniku prvej ČSR: aby Slováci neboli v zahraničí považovaní ani za Čechov, ani za Čechoslovákov a aby sa o slovenských záležitostiach rozhodovalo výhradne na Slovensku.Nekonečné politické rokovania o novej podobe štátoprávnych vzťahov, ktoré vstúpili do histórie ako putovanie po hradoch a zámkoch, sa však skončili bez dohody o novom federalizme. Nedošlo ani k prijatiu národných ústav, ako to predpokladal ústavný zákon o československej federácii, ani k prijatiu novej federálnej ústavy.Peter Pithart, do volieb v roku 1992 predseda vlády Českej republiky, neskôr napísal, že riešenie, ktoré by z českej strany uľahčilo dohodu, spočívalo v tom, aby sa Česi najprv prihlásili k vlastnej štátnosti a až potom hľadali novú federáciu „zdola“. Výsledkom jeho úvah bola koncepcia „dvojdomčeka“. Pithart však s týmto názorom zostal na českej politickej scéne vo výraznej menšine.Produkt okupácie?Práve toto zásadne odlišné vnímanie optimálneho usporiadania spoločného štátu bolo podľa historika Ľubomíra Liptáka zdrojom patovej situácie po voľbách v roku 1992: „… zatiaľ čo na Slovensku prevládala nespokojnosť s normalizačnou podobou federácie a žiadala sa ,širokáʻ federácia, konfederácia dvoch štátov alebo i úplná samostatnosť, v českých krajoch prevládal odmietavý vzťah k federácii. Pokladali ju za produkt okupácie v roku 1968 a názory sa pohybovali od unitárneho, centralizovaného štátu nanajvýš k veľmi obmedzenej federácii. Niektoré koncepcie sformulované českými politikmi celkom obchádzali národný princíp a chceli štát prebudovať na spolkovom a teritoriálnom základe.“Je tu ešte jeden faktor, na ktorý upozornil český historik Jan Rychlík vo svojej knihe o rozdelení Česko-Slovenska a ktorý sa často prehliada. Česká politická reprezentácia prestala mať geopolitický záujem na udržaní Slovenska v spoločnom štáte a nemala ani chuť podieľať sa na financovaní konverzie slovenského ťažkého zbrojárskeho priemyslu.Nezlučiteľnosť predstáv občanov Českej republiky a Slovenskej republiky o podobe spoločného štátu mala hlbšie historické korene a nemohlo ju prekonať ani referendum. Zástanca návratu k unitárnej ČSR aj zástanca konfederácie boli síce za spoločný štát, ale každý si pod ním predstavoval niečo iné. Hrdý na deklaráciuKto a ako by ich prinútil prijať názor toho druhého po voľbách v roku 1992, keď sa to nepodarilo počas predchádzajúcich dvoch rokov intenzívnych a široko medializovaných rokovaní? Navyše, podľa vtedy platného zákona sa referendum mohlo konať v jednej alebo v oboch republikách iba o vystúpení z federácie.Vo vybičovanej atmosfére po voľbách v roku 1992 väčšinu politických aktérov spájala obava z nekontrolovaného vývoja, ak sa neprijmú racionálne kroky. Ako predseda vtedy opozičnej SDĽ, ktorá bola druhou najsilnejšou stranou v Slovenskej národnej rade, som spolu so svojimi kolegami poslancami pokladal za našu hlavnú politickú zodpovednosť pomôcť zabrániť divokému rozpadu ČSFR a konštruktívne prispieť k budovaniu základov samostatnej slovenskej štátnosti.Prvým takýmto krokom bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Tým, že Slovenská národná rada vyhlásila „zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa“, po prvý raz rozhodnutím národného parlamentu potvrdila „zdola“ to, čo už preambula ústavného zákona o československej federácii z roku 1968 uznala „zhora“ – právo každého národa na sebaurčenie až do oddelenia a jeho právo slobodne si utvárať spôsob a formu svojho národného a štátneho života.Jej text nevybočoval z platného ústavného rámca. Potvrdil politickú vôľu vytvoriť predpoklady na osamostatnenie Slovenskej republiky. Tými boli prvá demokratická Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992, ústavný zákon o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z 13. novembra 1992 a napokon ústavný zákon o zániku ČSFR, schválený 25. novembra 1992.Na hlasovanie za Deklaráciu o zvrchovanosti som dodnes hrdý. Aj preto, že pojem zvrchovanosť si vždy spájam s prvým článkom Ústavy Slovenskej republiky, za ktorú som tiež hlasoval: „ 1. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 2. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“Nestačí sa oháňať zvrchovanosťouSúčasná vládna garnitúra, ktorá sa na Deklaráciu často odvoláva, sa k zmyslu a obsahu zvrchovanej slovenskej štátnosti stavia nezodpovedne a bez patričnej úcty. Hoci sa štát pod jej rukami rozpadá a stráca posledné zvyšky medzinárodného kreditu, pri každej príležitosti sa oháňa zvrchovanosťou, z ktorej urobila účelový politický slogan.Premiér hovorí: „Zvrchovanosť to nie je pre mňa historická záležitosť, ale metóda práce. Do všetkých rozhodnutí dávame zvrchovanosť, suverenitu.“Podobne ako Vladimír Mečiar používa pojem zvrchovanosti ako nástroj boja proti účelovo definovaným vnútorným i zahraničným nepriateľom a ako legitimizačný princíp: robíme to či ono, lebo jedine my predstavujeme štát a chránime jeho zvrchovanosť. Tí, ktorí s nami nesúhlasia, sú protinárodní a slúžia cudzím záujmom.Kým však Mečiar pracoval s pojmom zvrchovanosti predovšetkým v súvislosti s národnou emancipáciou a budovaním štátnosti a vymedzoval sa voči Prahe, opozícii, západným médiám či Rade Európy, Fico ho prepája aj s konzervativizmom, odmietaním progresivizmu a takzvanými kultúrno-etickými otázkami. Práve z nich sa prostredníctvom zmien ústavy usiluje vytvoriť povinnú súčasť národnej identity.Pritom odhliada od toho, že zvrchovanosť je v Ústave Slovenskej republiky neoddeliteľne spojená s demokraciou, princípmi právneho štátu a svetonázorovou neutralitou štátu. Ignoruje aj platné medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky.Zvrchovanosť preňho znamená predovšetkým negatívne vymedzovanie sa voči Európskej únii, útoky na jej predstaviteľov a ich očierňovanie pred prezidentmi Trumpom a Putinom či premiérom Módím.Pritom práve počas svojej prvej vlády v roku 2008 Fico tvrdo presadzoval ratifikáciu Lisabonskej zmluvy napriek odporu vtedajšej opozície. Dnes on aj jeho koaliční partneri vykresľujú Európsku úniu ako hrozbu pre slovenskú zvrchovanosť.
