Autorka je spisovateľkaMožno poznáte príbeh značky telefónu, ktorý sme vraj mali všetci na začiatku éry mobilov. Vo finále táto konkrétna značka neexpandovala, ale naopak, zmizla z našich životov. Konkurenčná spoločnosť ponúkla používateľom prístroj, ktorý nebol výkonnejší, ale dal ľuďom nový pocit: pocit výnimočnosti, inakosti, neznámej krásy. O tom, že deväťdesiatpäť percent vecí si vyberáme podľa pocitu, niet pochýb.
Článok pokračuje pod video reklamou
Kladivo je kladivom tisíce rokov a hnacou silou jeho existencie je fakt, že dnes si vyberieme také, ktoré nám nielen dobre sedí v ruke, čiže má vhodnú ergonómiu, ale jeho rukoväť je hladká a z dreva alebo farebná a z plastu. Rozhodne náš pocit. Kladivo sa vo svojej podstate stáročia nemodifikovalo, a predsa nekúpime prvé, ktoré vidíme. Mohli by sme byť naozaj úprimní a porozmýšľať, či svoje smart hodinky potrebujeme tak veľmi. Ja nie. A predsa mám dvoje, dokonca ich nosievam naraz, jedny na jednej a druhé na druhej ruke. Jedny lepšie merajú čas pod vodou, druhé majú krajšie nastavenia displeja. Ešte predvlani by mi nenapadlo merať si čas strávený pod vodou, a vôbec nie tep. Ale je to zábavné, vyvoláva to dobrý pocit. Úplne zbytočný, ale dobrý. Zložiť Rubikovu kockuPri výbere dovolenky či výletu sa dostávame ku klasickému rozhodovaniu o tom, či budeme mať výhľad na more, alebo do záhrady. Možno na ulicu. Za výhľad sa platí, za polohu sa platí, pričom o praktickej stránke výhľadu by sme mohli polemizovať. A predsa ho chceme. Je to súčasť zážitku.Aj toto leto som mnohokrát prespala v aute a mnohokrát vonku. Na Liptovskej Mare aj pri mori. Možnosť presúvať sa autom, ktoré je prispôsobené na spanie, je výsledkom túžby po pocite viesť ako-tak nomádsky život. Pre tento pocit som neraz aj s deťmi prespala v stane v našej záhrade. Dívali sme sa do tmy na padajúce hviezdy, v relatívnom nepohodlí. Tieto výhľady, na rozdiel od tých v zahraničí, nestáli nič. V prvej polovici osemdesiatych rokov ležala na poličkách našich detských izieb Rubikova kocka. Vlastníctvo kocky bolo spúšťačom všetkých hormónov šťastia, nemuseli ste ju vedieť zložiť, stačilo ju mať. V jedno skoré ráno roku 1984 som ten hlavolam poskladala. Tak ma to zobralo, že som zavolala do maminej roboty a roztraseným hlasom som oznámila: zložila som kocku. Dívať sa na ňu bolo iné ako poskladať ju. Tak nejako sa musel cítiť prvý človek na Mesiaci, neviem, či som v ten deň vôbec prišla do školy, poskladala som predsa kocku. Obeta pre dobrý pocitPredbežne z dosiaľ napísaného nevyčnieva fakt, že pocit nie je o peniazoch, pretože konkrétne ten výhľad na more alebo múdre hodinky - to sme si zaplatili. Za dobrý pocit sme ochotní čosi obetovať. Týka sa to aj vzťahu ku krajine? Aké pocity nám dáva naša vlasť? Platíme a poslúchame, tak nech sú čo najlepšie, najsilnejšie. Mali by byť, ale nie sú.Prezident pri oslavách SNP hovoril o slabnúcej vernosti k vlastnej krajine. Vernosť sa nedá vynútiť, tak ako nemožno oklamať pocit. V mestách a dedinách opäť horeli vatry. V predvečer výročia som bola na návšteve u kamarátky v dedinke pri Prievidzi. Stála som v izbe s výhľadom na vatru. Zapálili ju až pred pol deviatou. Videla som stánky s občerstvením, počula hrať ľudovú muziku, všetko bolo ako každý rok. Deti mali zážitok. A predsa, ak by som mala tú moc, namiesto ohňa a koláčov by som na amfiteátre, lúky, kopce a námestia po celej krajine natiahla plátno a pustila by som film o Vladimírovi Strmeňovi. Nie ako doplnenie programu, nie ako dezert po náročnom dni plnom klišé a tvrdej pálenky, ale ako hlavný a jediný bod programu. Pustila by som ho deťom, ich rodičom aj prarodičom, všetkým nám, ktorí sa motáme v hľadaní dobrého pocitu, pokiaľ ide o vlasť. Prikázala by som menej príhovorov aj menej ohňov. Deň osláv by som premenila na jedno obrovské kino a naše mysle a srdcia by sa zaplnili príbehom, ktorý by priniesol naozajstný pocit spolupatričnosti, lásky a hrdosti. Silný. Bez pátosu. Ja osobne pietu pri ohňoch ani pri počúvaní prejavov nepociťujem. Pri pokojnom a pokornom rozprávaní jedného z naozaj posledných preživších, pána Strmeňa, som ju cítila tak silno, ako som cítila more, ležiac na jeho hladine.
