Koncom 90. rokov vystrelil v popularite americký seriál Sopranovci o príbehu šušťákového mafiána Tonyho Soprana z New Jersey. Tonyho trápia panické ataky, a na odporúčanie lekára začne chodiť do terapie, kde sa oňho stará empatická terapeutka a povzbudzuje ho, aby hovoril o svojich pocitoch. Tonyho to ale veľmi rozčuľuje.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ako šéf mafie, a zároveň manžel, otec a živiteľ rodiny nesie veľa zodpovednosti a nesie tiež následky detstva s nezrelými rodičmi, takže nie je zvyknutý na to, že by niekoho zaujímal jeho vnútorný svet. Seriál ukazuje nielen to, ako sa prejavujú úzkosti, ale aj naše podvedomé obrany - proti blízkosti, proti starostlivosti či súcitu. Tony sa v náročných situáciách správa ako väčšina z nás - snaží zvládnuť všetko sám, a splniť rozporuplné očakávania okolia.PETRA PÁNEKOVÁ je klinická psychologička, psychoterapeutka a supervízorka. Má výcviky v gestalt terapii, EMDR, psychotraumatológii a párovej terapii. Aktuálne je vo výcviku v takzvanej ISTDP, teda Intenzívnej krátkodobej dynamickej psychoterapii. Petra vysvetlí, prečo je pri úzkosti kľúčové vnímať to, ako sa prejavuje v tele aj ako fungujú podvedomé obrany, ktoré nám znemožňujú odhaliť, čo je na pozadí úzkosti, a tým pádom nám ju bránia vyriešiť. Čo je to úzkosť?S úzkosťou sa počas života raz stretne väčšina z nás a je to nevedomá biofyziologická reakcia na ohrozenie, čo znamená, že v tele prebieha aktivácia, ktorá ho pripravuje na obrannú reakciu – na útek, útok alebo zmrznutie, teda vzdanie sa. Keď mozog zachytí nebezpečenstvo, naša amygdala vyšle do tela signály a aktivuje náš nervový systém.Amygdala je najstaršia časť mozgu.Presne tak. Je to centrum mozgu, ktoré okrem iného zodpovedá aj za emócie. A keď sa telo pripravuje na nebezpečenstvo, jeho reakcia je fyzická. Úzkosť je teda niečo, čo cítime v tele. Nie je to myšlienka, takže keď niekto povie, že má obavné myšlienky, tak to ešte nie je úzkosť. Takže keď poviem, že sa bojím, že v piatok nespravím test, to ešte nie je úzkosť?To je obavná myšlienka.A rozdiel je v tom, že ju necítim v tele?Áno. Úzkosť má vždy svoj fyzický korelát. Je to aktivácia tela a vždy prebieha na telesnej úrovni. Keď poviem len: „Bojím sa piatkovej skúšky,“ a necítim pritom v tele nič, je to skôr obrana než úzkosť. Ale keď poviem: „V piatok mám skúšku a cítim, ako sa mi zviera žalúdok,“ tak už hovoríme o úzkosti. To už sú symptómy a prejavy úzkosti.Povedzte viac o fyzických prejavoch. Nedávno bola v podcaste Lili Sameľová z organizácie Cesta von a hovorila o svojich úzkostiach. Spomínala napríklad, že mala problém sa nadýchnuť. Čo všetko sa nám môže diať, keď prežívame úzkosť?Pre mňa najzrozumiteľnejší koncept chápania úzkosti vychádza z teórie, ktorú využívame v rámci intenzívnej krátkodobej dynamickej psychoterapie. Podľa tejto teórie rozlišujeme tri základné úrovne fyzického prežívania úzkosti v tele. Prvou je úroveň, pri ktorej sa aktivuje somatický nervový systém a úzkosť sa vybíja v priečne pruhovaných svaloch, teda v kostrovo-svalovom aparáte. Prejavuje sa napríklad fyzickým napätím v nohách, rukách, chrbte, krku či ramenách alebo zatínaním pästí. Môže sa prejavovať aj vzdychaním. Keď má človek napätie v medzirebrových svaloch, začne sa mu ťažšie dýchať, pretože má stiahnutý hrudník. Môže to byť aj zatínanie sánky.Človek môže mať napríklad aj sucho v krku alebo v ústach, pretože sa aktivuje jeho vegetatívny nervový systém. Ide o aktiváciu sympatikovej časti vegetatívneho nervového systému. Na kostrovo-svalovej úrovni hovoríme o najnižšej miere úzkosti, pretože sa prejavuje v priečne pruhovaných svaloch. Je to zároveň úzkosť, ktorá sa reguluje najľahšie, keďže tieto svaly vieme do istej miery ovládať vôľou. Potom tu máme úzkosť na druhom stupni, ktorá je už závažnejšia. Ide o úzkosť, ktorú spúšťa autonómny nervový systém. Táto úzkosť sa vybíja v hladkom svalstve, teda v orgánoch, ktoré vôľou nedokážeme ovládať. Môže sa prejaviť búšením srdca, suchom v ústach, suchými očami alebo naopak slzením. Môže stúpať alebo klesať krvný tlak. Objaviť sa môže aj nutkanie na močenie, zvýšené potenie alebo zrýchlená motilita tráviaceho traktu, takže človeka môže prehnať. Alebo naopak môže dôjsť aj k spomaleniu motility a zápche. Všetky tieto symptómy sú prejavmi úzkosti na druhom stupni. Tie už nedokážeme vôľou ovládať. Keď sa s nimi terapeut stretne počas terapie, potrebuje klientovi pomôcť úzkosť regulovať.A potom máme tretí stupeň úzkosti, ktorý považujeme za najzávažnejší. V tomto prípade sa úzkosť prejavuje v percepčných orgánoch a zároveň ovplyvňuje aj spôsob, akým človek vyhodnocuje realitu.Ktoré orgány to sú?Ide o zrak, sluch, čuch a hmat. Môžu sa objaviť symptómy ako napríklad rozmazané alebo tunelové videnie. Človeku môže začať pískať v ušiach, môže byť zmätený alebo zrazu stratiť niť v uvažovaní. Jednoducho má pocit, že sa nevie sústrediť alebo je dezorientovaný. To sú prejavy úzkosti na najvyššom stupni. Zároveň ide o jej najzávažnejšiu formu. Keď sa niečo také objaví počas terapie, terapeut musí prerušiť terapeutický proces aj tlak, ktorý v danom momente vytvára, a najprv klientovi pomôcť úzkosť zregulovať a znížiť jej intenzitu.To znie pomerne závažne. Ale úzkosť má zároveň aj svoju evolučnú hodnotu. Ako nám pomáha?Úzkosť má veľký význam, pretože nám pomáhala zachytiť hroziace nebezpečenstvo. Aktivoval sa nervový systém, ktorý spustil obranné reakcie tela. Keď našim predkom hrozilo nebezpečenstvo, napríklad útok predátora, úzkosť pripravila telo buď na boj, útek alebo zmrznutie. Aj táto posledná reakcia pomohla mnohým živočíchom prežiť, pretože zostali nehybní a podriadili sa situácii. Dnes už sa síce nemusíme brániť pred predátormi a nejde o priame fyzické ohrozenie, ale skôr o ohrozenie, ktoré subjektívne vnímame ako nebezpečné. Ak sa na to pozrieme z vývinového hľadiska, tým najväčším nebezpečenstvom pre malé dieťa môže byť strata blízkej osoby, ktorá sa oň stará, teda opatrovníka. Evolučne nám úzkosť pomáhala nestratiť túto milovanú osobu. Ohrozením sú pritom samotné pocity. Reakciou na ne je úzkosť. Aby ju dieťa dokázalo regulovať, začne sa učiť rôzne stratégie, ako si vzťah s opatrovníkom udržať a nestratiť ho.Dieťa sa bojí, že vzťahová osoba odíde, bude ho ignorovať alebo sa naň bude hnevať. Lebo by bez pozornosti rodiča neprežilo. Takže táto hrozba v ňom spúšťa rôzne reakcie a snahu nájsť spôsob, ako si pozornosť vzťahovej osoby pritiahnuť späť.Presne tak. Môžem uviesť príklad. Predstavme si, že rodič nespravodlivo vyhreší dieťa. Dieťa zažije situáciu, v ktorej cíti silný hnev. Veľmi rýchlo však pochopí, že tento hnev môže byť nebezpečný. Rodič môže dieťa za jeho prejavenie potrestať alebo sa k nemu začne správať citovo chladne, môže ho ignorovať. Dieťa preto veľmi rýchlo zistí, že hnev nie je bezpečné prejaviť. Objaví sa úzkosť. Aby ju zvládlo, vytvorí si obrannú stratégiu. Napríklad sa začne na mamu usmievať a snaží sa jej zapáčiť. Alebo začne plakať, aby si ju opäť získalo. Takto si vytvára stratégie prežitia a zachovania vzťahu s milovanou osobou. V detstve môžu byť tieto stratégie adaptívne, teda funkčné a užitočné. V dospelosti sa však často stávajú naším vnútorným väzením. Prestávajú byť funkčné, pretože človek môže mať napríklad problém v práci práve preto, že nevie prejaviť alebo prežiť svoje emócie. Namiesto nich sa uňho aktivujú obranné mechanizmy alebo úzkosť.