Záverečná bodka Marka Rutteho a litánia Donalda Trumpa bez ladu a skladu vytvárajú dojem, že summit NATO na optimistickejšej vlne ani skončiť nemohol. Naozaj, deklarácia celoaliančnej podpory pre Ukrajinu, neuveriteľné „aliancia je jednotnejšia ako kedykoľvek“ (Rutte), prípravy európskej výpomoci v Hormuze, to všetko sú znamenia, že skeptikov čaká zložitá úloha obhajovať negativistické očakávania pred Ankarou.
Článok pokračuje pod video reklamou
To, že na rozdiel od Truth Social, Facebooku či Trumpových tlačoviek na rokovaní Atlantickej rady nezazneli výrazy Grónsko, Dánsko, Španielsko, ani mená neplatičov (Česko, Slovinsko, Albánsko), potvrdzuje hypotézu, že analyzovať verejné vyjadrenia-vystúpenia Trumpa je chyba, plytvanie energiou, časom aj investíciami do komoditných trhov. Po jeho vyhlásení „prímerie (s Iránom) skončilo“ už cena ropy opäť stúpa.Hlavné potešenie z Ankary je Trumpov sľub licencie na Patrioty pre Ukrajinu, lebo je to „krajina, ktorá prispieva k európskej bezpečnosti“. Pekný paradox; vstup Ukrajiny do Európskej únie nie je sporná téma – až na to, kedy – hoci Kyjev nie je pripravený, a roky ešte nebude. Na druhej strane vstup Ukrajiny do NATO je plošne odmietaný, aj keď – čujme ešte raz – „prispieva k európskej bezpečnosti“, čo by mala byť exkluzívna pozvánka. Aliancia by zrejme nemala – až na Spojené štáty – platnejšieho člena.Keď si minister z toho Slovenska, ktoré by sa oddielu kozákov od Kaukazu ubránilo asi pätnásť minút, vezie z Ankary poučenie, že „všetci si uvedomujú, že vstup Ukrajiny do NATO je nemysliteľný“, optimizmu je amen. Sme doma skôr, než naskočí vážnejší argument. Nedávne Merzove slová o akomsi pridruženom členstve Ukrajiny v Únii, resp. Leyenovej návrh prijať Ukrajinu 1. januára 2027 (!) totiž nie sú suverénne nápady nemeckých politikov. Sú to pokusy vyhovieť Trumpovi, ktorý bezpečnostné záruky USA podmieňuje európskymi. Čím, vzhľadom na reálnu spôsobilosť Európy odstrašovať Rusov, môže byť len nejaká blízkosť, vzťah, naviazanie sa na Úniu.Keďže Zelenskyj sa nechce zriecť amerických záruk, celý príbeh tu naráža na stenu. V zrkadle iránskej krízy sa vyjavila pochybnosť o legendárnom článku päť atlantickej zmluvy „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Mušketiersky paragraf je predsa bezpečnostná garancia. Iránske ostreľovanie Kataru, Kuvajtu, Saudov, Ománu, Bahrajnu, ktoré USA nechcú či nevedia stopercentne zastaviť, vyvoláva pocity jeho relativizácie. Americké základne po celom Zálive a superstrategický význam ropy sú silné podklady pre domnienku, že ropné mocnosti dostali aspoň ústne garancie USA. Tie teraz čiastočne zlyhávajú. Čo na to NATO? Aby sme tie dobré pocity z Ankary neprehnali.
