Text obsahuje explicitné opisy násilia. Redakcia z dôvodu ochrany identity neuvádza mená respondentiek v plnom znení. Niektoré krstné mená sme pre ich vlastnú bezpečnosť zmenili.Sobota 20. júna. Zuzana V. z Gelnice sa práve prebúdza do svojho posledného rána. Ešte v ten istý deň ju brutálne zavraždí jej vlastný manžel a otec jej dvoch detí. O štyri dni neskôr minister spravodlivosti Boris Susko (Smer) pripíše túto tragédiu „individuálnemu zlyhaniu jednotlivca“.
Článok pokračuje pod video reklamou
Femicídy, teda vraždy žien, a tiež násilie proti nim, však neexistujú vo vákuu. Sú vyústením dlhodobého fenoménu a neviditeľného teroru, v ktorom na Slovensku žijú tisíce žien. Vo vlastných domovoch sa neraz boja o život seba a svojich detí, no systém ich v tom často necháva osamotené.Denník SME zverejnil po vražde Zuzany na sociálnych sieťach výzvu, aby sa do redakcie ozvali ženy, ktoré v minulosti alebo v súčasnosti pociťovali strach o život a zdravie zo strany partnera, expartnera či iného blízkeho muža. Za menej ako dvadsaťštyri hodín sa ich ozvali desiatky z celého Slovenska.Zažili partnerov, ktorí ich za zatvorenými dverami škrtili, znásilňovali, vláčili na kapote auta alebo sa im vyhrážali nožom. Prežívali psychický aj fyzický teror, neustále kontrolovanie, stalkovanie pred prácou či ponižovanie aj bitky pred vlastnými deťmi. Keď niektoré z týchto žien konečne nabrali odvahu a vyhľadali pomoc, neraz narazili na bagatelizovanie zo strany policajtov, ktorí ich odhovárali od trestného oznámenia, či na úradníčky, ktoré ich strach označili za zveličovanie a násilie za bežný rodičovský konflikt.Tieto svedectvá dokazujú, že prípad z Gelnice nie je anomáliou ani chybou jedného úradníka či sudcu, ale to, že systém často nepracuje v prospech obetí a spolieha sa na to, že kým netečie krv, nie je dôvod zasiahnuť.
