Autor je teológ a publicistaSovietska propaganda používala desiatky rokov byzantskú misiu Cyrila a Metoda ako nástroj na širšie ohlupovanie okupovaných stredoeurópskych krajín. Postupne, pod vplyvom účelových interpretácií sa postavy vynikajúcich stredovekých intelektuálov, ktorí pomohli Veľkú Moravu ukotviť v novoformujúcom sa európskom priestore, vtedy už pod vplyvom obnovenia impéria a budovania rímskej kontinuity, stali hrdinami s charizmou Gagarina. Z Grékov vznikli akési komické varianty sovietskych misionárov a obraz, že prirodzene patríme do ruskej sféry vplyvu práve vďaka nim zostal v hlavách časti populácie a politikov dodnes.
Článok pokračuje pod video reklamou
Pozostatok Rímskej ríšeCyril a Metod nám však nepriniesli ani ruskú kultúru, ani ruské písmo, ani ruskú ropu a plyn, neboli vyslancami sovietizmu alebo Moskvy Tretieho Ríma. Boli súčasťou civilizačného pozostatku rozdelenej Rímskej ríše, ktorá žila v rímsko-gréckom dvojdomí v kontexte veľkej politickej zmeny, ktorú na kontinent priniesla korunovácia Karola Veľkého na Vianoce 800 v Aachene a jeho úsilie zjednotiť európske kresťanské štátne útvary. Veľká Morava nebola v čase ich príchodu krajinou barbarov, na jej území pôsobili viaceré kresťanské misie, nemecké, írsko-keltské a väčšina šľachty vnímala, že cirkevná územná organizácia krajiny je dôležitá pre posilňovanie legitimity veľkomoravského priestoru. Organizácia stredovekých kresťanských štátov bola životne závislá od mystického vzťahu cirkevnej a feudálnej organizácie, biskupstvá, arcibiskupstvá na ich územiach vytvárali neviditeľnú štruktúru toho, na čo sa neskôr premieňala a pomáhala etablovať nový administratívny priestor. Príchod Cyrila a Metoda mal za úlohu okrem iného pomôcť emancipovať veľkomoravský náboženský poriadok od bavorského vplyvu, avšak nie na základe konfrontácie ani polemiky, ale v rámci prirodzeného feudálneho procesu, aké sa v tom čase odohrávali v Európe na viacerých miestach od Iberského polostrova po Balkán. Podstata ich činnosti teda nespočívala iba v tom, aby po sebe zanechali Proglas, ktorým nás budú ohurovať barytóny afektovaných Jamrichov, ale v prísnej administratívnej práci podriadenej feudálnemu záujmu Rastislavovho dvora a jeho politickej stratégii. V čase ich príchodu neboli západná a stredná Európa v najlepšej forme, napriek snahám a reformám Karola Veľkého ukončiť intuitívne mnohostáročné interregio po rozpade Rímskej ríše, sa civilizačný akcent a imperiálny legitimizmus preniesli prirodzene do stabilnej Byzancie. Byzancia však nebola, ako nám hovorila sovietska propaganda, predobrazom mystického Ruska, ale vitálnejším pozostatkom Ríma, ktorý mal v tom čase pod kontrolou celý Levant a hlboko do pevninského tyla chránil Európu pred vlnami vpádov islamu. V tomto kontexte bola súčasťou formujúceho sa Západu, nositeľkou západnej vzdelanosti a revolučnej myšlienky, podľa ktorej sa nedá budovať prosperita bez vzdelania a bez organizácie. Kresťanstvo bolo v tom čase ešte modernizačnou silou, uchovávalo staré grécke poznanie, technológie a filozofiu, budovalo novú intelektuálnu infraštruktúru a obnovovalo poriadok na kontinente decimovanom niekoľko stáročí bezvládím. Cyril a Metod preto neprišli medzi veľkomoravských Slovanov naučiť ich písať, množstvo príslušníkov súdobého kléru a šľachty to dokázalo, no konsolidovať mäkkou silou potenciálne významný štátny útvar. Zároveň neboli byzantskými špiónmi, pre Konštantínopol bola Veľká Morava príliš vzdialená a v tom čase sa už sústreďoval na ochranu svojej východnej hranice pred rodiacimi a opakujúcimi sa nebezpečenstvami. Veľká Morava bola naopak potenciálne stabilný priestor s fungujúcimi úradmi a správnymi celkami, ktorý však potreboval razantnejšie vystupovať proti vplyvu susedných štátov. Ich misia nebola ani akousi slovanskou vzburou proti Bavorom, takéto myslenie a pohnútky v deviatom storočí jednoducho neexistovali a ľudia v tom čase neskúmali svoje etnické pôvody. Jediným kritériom na sebapoznávanie bolo prijatie krstu a Cyril a Metod vedeli, že na Veľkej Morave ešte prežívajú pohanské rituály a predstavy. Neboli však v Barbaricu starých Rimanov, kniežatstvo nebolo nejakou periférnou krajinou a jeho politické vedenie malo jasne definované ambície, ktorých súčasťou je vystužiť mäkkú štruktúru existencie štátu prostredníctvom školskej administratívy, vzdelania a náboženstva. U nás sa snaha skončila fiaskomCyril a Metod pôsobili skôr ako guvernanti v šľachtických rodinách, v krátkom čase mali poskytnúť rýchlokurzy civilizácie a etablovať Moravu ako solídny štátny útvar. Dá sa povedať, že veľká časť ich pôsobenia bola napriek snahám neúspešná a ich pôsobenie v strednej Európe sa končí fiaskom. Skutočnými cyrilometodskými krajinami zostávajú krajiny Balkánu, no samotná veľkomoravská identita nedokázala a zrejme ani nechcela zakomponovať do svojho vývoja dedičstvo dvoch gréckych intelektuálov, o ktorých nám desaťročia tvrdili, že v skutočnosti sem priniesli akúsi mystickú predverziu sovietizmu. Ruská propaganda používala ich príbeh ako nástroj na ospravedlňovanie sovietskej expanzie do stredoeurópskeho priestoru. Zaujímavé je však aj to, že tento obraz si dodnes pamätajú a používajú verejne známe osoby, ktoré nejakým záhadným spôsobom vinia Byzanciu z nášho úpadku. Cyril a Metod sú do istej miery prekurzormi zápasu o strednú Európu a vznik tohto konfliktu môžeme datovať do deviateho storočia, no nie v zmysle, v akom ho chápala sovietska a dnes protiruská polemika. Svojou prácou v skutočnosti etablovali Moravu v štruktúrach politického Západu. Následnícke štáty Rastislavovej ríše neprijali ani východný obrad, ani východné písmo a v tomto zmysle sa ich misia skončila v bode, kde sa začala. Máme si ich pripomínať ako vynikajúcich klasických intelektuálov presvedčených, že vzdelanie je podstatou moderných štátov, no všetko ostatné vrátane patetických barytónov, ktoré vyrábajú z Cyrila a Metoda Prométea primitívnych Veľkomoravanov, sú iba pokračovaním debilizačnej operácie sovietskej a dnes putinovskej propagandy. Vďaka Cyrilovi a Metodovi prežila Morava o pár rokov dlhšie, no v deviatom storočí bola životnosť štátov ešte stále viac definovaná vonkajšou hrozbou ako vnútornou odolnosťou, na ktorú ani jeden z nich nemal vplyv.
