Autor je bývalý predseda vlády a minister zahraničných vecí ŠvédskaBosna potrebuje politický reštart. Viac ako tri desaťročia po Daytonských dohodách, ktoré ukončili ničivú vojnu v rokoch 1992 až 1995, nastal čas, aby krajina prevzala plnú zodpovednosť za svoju budúcnosť.
Článok pokračuje pod video reklamou
Súčasťou mierovej dohody z roku 1995 bolo vytvorenie funkcie vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu, ktorý mal zosúlaďovať a dohliadať na plnenie civilných a politických ustanovení mierovej zmluvy. Za oddelenie znepriatelených armád zostala zodpovedná početná jednotka NATO, no zároveň panovala zhoda, že na znovuzjednotenie krajiny bude potrebný nezávislý politický úrad.Úloha najskôr pripadla mne ako prvému z radu vysokých predstaviteľov. Mojou bezprostrednou prioritou bolo vybudovať úrad a sprevádzkovať štátne inštitúcie podľa novej ústavy dohodnutej v Daytone. Presne tomu som sa venoval. Vysoký predstaviteľ však nikdy nemal byť trvalou inštitúciou s právomocou priamo zasahovať do riadenia krajiny. Keby niekto počas daytonských rokovaní navrhol niečo podobné, návrh by bol okamžite zmietnutý zo stola. Viem to, pretože som tam bol.Politická blokádaPo niekoľkých rokoch sa však štáty dohliadajúce na napĺňanie mierovej dohody rozhodli udeliť vysokému predstaviteľovi právo priamo zasahovať do vnútorných záležitostí Bosny. Tzv. bonské právomoci sa odvtedy využívali vo veľkom rozsahu. Ich právny základ bol prinajlepšom sporný, no pokiaľ sa zdalo, že systém funguje, nikto ho príliš nespochybňoval. Boli obdobia, keď zásah vysokého predstaviteľa pomohol prekonať politickú blokádu a umožnil krajine posunúť sa ďalej.Postupne však tieto právomoci začali bosniansky politický systém deformovať. Namiesto toho, aby si politickí lídri sadli za stôl, riešili zložité problémy a hľadali kompromisy nevyhnutné na fungovanie takej rozmanitej krajiny, čoraz častejšie žiadali zásah vysokého predstaviteľa. Priveľa politikov sa zbavovalo vlastnej zodpovednosti a energiu radšej venovalo rozdúchavaniu nacionalistických vášní.Vznikol tak bludný kruh. Vonkajšie zásahy bránili systému naučiť sa fungovať samostatne, čo vytváralo dopyt po ďalších zásahoch zvonku. Najneskôr od roku 2008 bolo všeobecne jasné, že takto sa nedá pokračovať. Napriek tomu sa pokračovalo, pretože zotrvačnosť bola pre všetkých pohodlnejšia, a zásadná zmena sa zdala príliš riskantná.Odvolaný predstaviteľMinulý mesiac však Spojené štáty rozhodli o odvolaní súčasného vysokého predstaviteľa. Dôvody tohto náhleho kroku zostávajú nejasné, no zdá sa, že v pozadí zohrali úlohu klientelistické väzby. Málo známa spoločnosť, ktorá sa uchádza o kontrolu nad budúcimi plynovodmi a dodávkami plynu v regióne, má totiž osobné kontakty na ľudí z okolia prezidenta Donalda Trumpa. Americké úrady síce tvrdia, že odstránenie vysokého predstaviteľa je v súlade s odporom administratívy proti „budovaniu štátov“, a to môže byť čiastočne pravda. Trump sa však nikdy netajil tým, že v zahraničnej politike uprednostňuje obchodné záujmy.Napriek tomu mohla byť táto situácia príležitosťou na to, aby Bosna prijala budúcnosť bez vysokého predstaviteľa. Trumpova administratíva mohla zároveň využiť svoj zásah, aby presadila ústavné reformy, o ktorých sa diskutuje už roky. Mohol vzniknúť plán konkrétnych krokov a reforiem, ktoré by pomohli vyvážiť protichodné záujmy a zmierniť obavy jednotlivých skupín z prechodu k skutočnej samostatnosti. Nebolo by to jednoduché, ale bolo by to možné, keby všetci využili príležitosť naplno.Nevyužitá príležitosťNestalo sa tak. Keďže Bosna už nepatrí medzi priority svetovej politiky, zainteresované krajiny necítili potrebu využiť príležitosť, ktorá sa im naskytla. Opäť si zvolili jednoduchšiu cestu a rozhodli sa vymenovať ďalšieho vysokého predstaviteľa. Zatiaľ sa im však nepodarilo ani to. Spojené štáty pod vedením Donalda Trumpa sa čoraz viac rozchádzajú s európskymi prioritami a obe strany navzájom blokujú svojich kandidátov. Výsledkom je ďalšie nedôstojné politické divadlo bez stratégie a bez vážnejšieho premýšľania. Namiesto riešenia problémov Bosny ich tento prístup len predlžuje.Napriek tomu zostáva faktom, že Bosna a Hercegovina spolu so svojimi susedmi patrí do Európskej únie. Iná cesta k trvalému mieru a väčšej prosperite pre celý región neexistuje. Viac ako 70 percent obyvateľov krajiny tento cieľ podporuje. Vstup do Európskej únie si však vyžaduje, aby krajina dokázala stáť na vlastných nohách a nespoliehala sa neustále na zásah akéhosi vonkajšieho deus ex machina.Čím skôr si to všetci uvedomia, tým lepšie. Zákulisné hry okolo výberu nového vysokého predstaviteľa môžu len viac oddialiť výsledok, ktorý by si mali priať všetci, ktorí konajú v dobrej viere.
