Autor je filozofNedávne tragické udalosti vo Veľkej Británii, keď jej občana zabil prisťahovalec z tzv. tretích krajín, znovu oživili okrem protiimigračnej rétoriky aj otázku, či to nie je len ďalšie potvrdenie skutočnosti, že je principiálne nemožné „normálne“ spolunažívanie ľudí s úplne odlišnou kultúrou.
Článok pokračuje pod video reklamou
Teda, že liberálny, či ako sa u nás po novom hovorí „progresivistický“ projekt miešania kultúr – multikulturalizmus – zlyhal a stal sa prakticky mŕtvym. Extrémy v uplatňovaní multikulturalizmu Naozaj to nie je nič nové. V otázke multikulturalizmu, odkedy tento problém vznikol, sa stále stretávame s dvoma názorovými krajnosťami, z ktorých rezultujú dva rovnako extrémne praktické prístupy. Jeden extrém predstavuje násilné, „neprirodzené“ uplatňovanie multikulturalizmu, keď sa v niektorých krajinách, ako sú Austrália alebo Kanada, jednostranne uprednostňujú pôvodní obyvatelia pri prijímaní do práce, do lukratívnych škôl či pri zapájaní do štátneho alebo politického aparátu. Druhý extrém predstavuje rovnako násilný a neprirodzený monokulturalizmus. Ukazuje to napríklad skúsenosť z národne rozdeleného Belgicka, dodnes tam existujú prevažne flámske obce, v ktorých sa tlačí na maklérov, aby predávali pozemky prednostne flámskym kupcom, alebo dozorujúci úradník dáva pozor na to, aby v obecnej rade nepadlo jedno valónske slovo. Dokonca tam niekedy dochádzalo k takým absurdnostiam, že „flámsky“ oheň smú hasiť iba flámski hasiči, a nie ich kolegovia z bližšieho valónskeho mesta. Aj tieto príklady dokladajú, že kultúra nielen spája, ale aj rozdeľuje, a stáva sa nástrojom moci. Ako napísal v tejto súvislosti Ian Buruma: „Jedným z problémov spojených s poukazovaním na kultúru je skutočnosť, že sa ním často obhajuje alebo ospravedlňuje správanie silných proti slabým. Talibanskí muži nepochybne veria, že útlak žien je kultúrna výsada a tiež náboženská povinnosť. Ale dokonca aj na liberálnejšom Západe – nehovoriac o krajinách s menej liberálnymi tradíciami, ako je Japonsko – prichádza kultúra častejšie na pomoc mocným, než by chránila slabých. Japonskí muži niekedy sexuálne obťažovanie žien pred cudzincami ospravedlňujú tvrdením, že ide o súčasť japonskej kultúry.“ Nečudujme sa preto, že i niektorí filozofi, sociológovia a politológovia, zrejme aj vo svetle tejto skutočnosti, ochotne pristupujú na koncepciu o „konci multikulturalizmu“. Multikulturalizmus ako projekt a ako skutočnosť Takto nejako formuluje problém súčasnej globalizovanej spoločnosti český filozof Václav Bělohradský: „Multikulturalizmus ako politický projekt je vyčerpaný, bol príliš rozporný.“ A o to tiež ide. Či sme proti určitému projektu multikulturalizmu, teda tomu, ako sa v niektorých teóriách interpretuje, alebo ako sa v konkrétnej praxi uplatňuje, alebo sme principiálne proti jeho existencii v realite. Kým v prvom prípade je legitímne multikulturalizmus kritizovať a hoci aj zavrhovať, odmietať realitu multikulturalizmu je v zásade nezmyslom, lebo tá tu už dávno bola a bude, ba dokonca sa rozširuje a prehlbuje. Inak povedané, netreba si zamieňať multikulturalizmus ako skutočnosť (povedzme povestne známy svojou multikulturalitou bol u nás spišský región, kde sa od stredoveku miešal slovenský živel s nemeckým, maďarským, poľským, židovským), s multikulturalizmom ako politickým projektom.Toto odlíšenie má zásadný význam nielen pre teóriu, ale aj prax multikulturalizmu. Znamená totiž, že v ére globalizácie je zbytočné, nereálne a zároveň ekonomicky, politicky, sociálne i kultúrne neproduktívne sa vyčerpávať v bojoch proti multikulturalizmu. Reálne a oveľa prospešnejšie bude, ak sa zameriame na hľadanie spôsobov a foriem, ako využiť multikulturalizmus v prospech nás všetkých. Že to nie je len teória, potvrdzuje aj prebiehajúci svetový šampionát vo futbale. Už len široká pestrosť národností a etnických skupín reprezentujúca a podporujúca futbalistov Francúzska, Belgicka, Švajčiarska, Austrálie, Švédska, Holandska a tak ďalej nás znovu presviedča o tom, že multikulturalizmus je všadeprítomnou skutočnosťou. A navyše ukazuje, že vytvorenie obojstranne priaznivých podmienok môže túto skutočnosť nielen obohacovať o novú, zaujímavú kultúrnu pestrosť, ale môže byť tiež jedným z hlavných stimulov napredovania krajín, štátov, svetadielov, ako to vidíme v konkrétnej oblasti – vo futbale. Namiesto zbytočného a apriórneho odmietania, ba priam odporu a nenávisti k iným, nám cudzím kultúram, by sme sa mali napriek ťažkostiam, protirečeniam i otvoreným konfliktom sprevádzajúcim multikulturalizmus vo vlastnom záujme sústrediť na hľadanie ciest vzájomného pochopenia a zblíženia.Keď už pre nič iné, tak pre prehlbujúce sa ekonomické, demografické a sociálne problémy, ktoré bez ďalšieho prílevu cudzincov (áno, aj z rozvojových a nám kultúrne vzdialených krajín) sami, prípadne len s pomocou robotov, nevyriešime.
