Autor je teológ a publicistaUrobme to ako to urobil Dzurinda, a urobme to, ako to urobil Peter Magyar, a urobme to ako vtedy, keď boli slovenskí Maďari európsky orientovaní, keď László Szigeti a Péter Hunčík a ďalší randili s Havlom a nezapodievali sa Felvidékom a národnými mýtmi.

Článok pokračuje pod video reklamou

A urobme to všetci spolu, liberáli, socialisti, kresťanskí demokrati, lebo vtedy sme to tak urobili a dokázali sme poraziť Mečiara a je to overený recept, stačí ho zopakovať. Zoberieš 20 percent Progresívneho Slovenska, ozdobíš mu kandidátku politickými postavami z Demokratov, naservíruješ liberálom ako Hlinove halušky na farme, a ako dezert budeš podávať kresťanským demokratom maďarských žoldnierov. Takto to však vyzerá vtedy, keď porazí marketing stratégiu a túžba po retre zvíťazí nad budúcnosťou. Ficova metóda výsmechuSlovenská opozícia sa po maďarských voľbách ocitla v divnej situácii. Pod tlakom mal zostať národno-socialistický blok vládnej koalície, no stal sa presný opak. Robert Fico si dnes robí casting na lídra opozície, vyberá si, či to bude Šimečka, alebo Ódor, alebo Korčok, alebo Čaputová, zároveň si vyberá, v akej formácii bude proti nemu opozícia postupovať, kedy a s akými témami. Už dnes jej určil spôsob, vybral si protivníka a teraz vytvára predvolebný opozičný blok, ktorý ho čo najmenej ohrozí. Ficov adventný kalendár fóbií a strachu, z ktorého každý týždeň až do volieb vytiahne jednu desivú hrôzu za druhou už neslúži iba ako nástroj na tematizovanie krajiny, ale ako metóda výsmechu opozičnej neschopnosti konať mimo jeho želaní. Všetci si uvedomujú, že tento Fico je iba Jánom Krstiteľom Fica, ktorý príde v prípade neschopnosti demokratických síl po budúcich voľbách. Všetko z toho, čo nestihol vo svojej tetanizujúcej paranoji zničiť, sa dokoná a Slovensko skončí ako socka Európy. Napriek tomu však nevidíme nič poriadne, nič čo by ho zatlačilo, nič, na čo by musel naozaj reagovať, a má toľko času, že denne bude zo svojho kalendára príšer a ohrození vyberať viac ako jeden príbeh. Človek, ktorý nechá stavať nemocnicu grázlom na úrovni kalábrijskej mafie, je tak pod tlakom, že si môže dovoliť vysmievať sa budúcnim pacientom a pýtať sa ich, či tú nemocnicu teda chcú, a polovica internetových aktivistov preberie ešte aj jeho sedlácky slovník o psej materi. Iba raz sa dostal Fico pod tlak, s operáciou Benešove dekréty, konkrétne s tromi ustanoveniami. Výsledkom však nie je jeho oslabenie, ale nepochopiteľné marketingové zúfalstvo tzv. zbližovania s predstaviteľmi Maďarskej aliancie. Zúfalá potreba poistiť percentáJedným z najkrajších politických mýtov slovenského demokratického prostredia je spomienkový optimizmus na časy, keď sme sa všetci spojili, a všetko bolo ako v jehovistickom raji. Zúfalá potreba získať a poistiť percentá, ktoré urobia rozdiel, sa napokon zastavila ako gulička v Casine Royale s Madsom Mikkelsenom v úlohe Jazvu na Maďarskej aliancii.Lenže Gubíkova strana nie je stranou, ktorej priatelia a zakladatelia randili s Havlom, Péterom Esterházym, a s veľkými maďarskými Európanmi a Stredoeurópanmi, ktorí v 90. rokoch neodmietli iba komunizmus, ale aj nacionalizmus. Gubíkova strana je feudálnym projektom Viktora Orbána vystavaným na priamych platbách, vreciach peňazí vyťahovaných z kufrov áut na futbalových ihriskách južného Slovenska, strana s programom návratu do minulosti, pred, bože toto slovo, pred trianonskú traumu, a košútovskú traumu a moháčsku traumu a tatársku traumu a nejakú šamanskú traumu bohvie z akého obdobia, strana presvedčená o tom, že tento stav, tento územný stav, je dočasný, že hranice sa môžu meniť a posúvať tak, ako to urobilo Rusko na Kryme a na Donbase, že juh nie je stratený, a Zakarpatsko nie je stratené, pretože aká lepšia verzia budúcnosti existuje, než tá, v ktorej obnovíte minulosť. Generácia veľkých európskych a stredoeurópskych Maďarov a Maďariek bojovala čestne a urodzene, urobila všetko preto, aby československé a maďarské vzťahy naplnili podunajskú demokraciu novým, európskym obsahom, v ktorom sa spory o hranice riešia ich odstránením, spory o minulosť spoločnými učebnicami dejín, a spory o budúcnosť členstvom v jednom civilizačnom klube. Viktor Orbán túto generáciu politicky porazil a podrazil, a vychoval si namiesto toho kazateľov orbanizmu, ktorí maďarský stredoeurópsky univerzalizmus degradovali na etnické hnutie kdesi z 19. storočia. Gubík je fanúšikom Jánosa Esterházyho, deštruktívneho predstaviteľa autistickej maďarskej aristokracie, ktorý celú svoju politickú kariéru venoval boju s novou Československou republikou. Istým spôsobom teda môžeme predsa len predpokladať, že jeho politika je predsedovi Maďarskej aliancie sympatická, akurát, že sa po maďarských voľbách dostal do nepríjemnej situácie, a dnes má z Budapešti zakázané uvažovať o politickom spojenectve s Ficom. Po porážke orbánizmu v Maďarsku táto ideológia, založená na historickom fňukaní a paaristokratickom legitimizme, blbých rečiach a provokáciách, žije naďalej v Transylvánii, v Srbsku, a výrazne na južnom Slovensku, ktoré sa počas orbánovsko-ficovského "triumvirátu" dostalo celkom do ruskej sféry vplyvu. Predstava, že takáto strana bude spoľahlivým spojencom slovenských demokratických síl v boji proti Ficovi, ktorému bola výraznou pomocou, je rovnako chybná, ako podobné národné demokratické mýty o budovaní novej SDK, alebo veselej družbe liberálov a konzervatívcov. Politika sa odohráva v prítomnosti a v skutočnosti. Nie v marketingovej dystopii, ktorá nemá nič spoločné so strategickým uvažovaním. Predstava, že po hanebnom odchode z maďarskej vlády sa Orbán vďaka slovenským demokratickým silám stane členom slovenského kabinetu, je rovnako slabomyseľná, ako vydávať predstaviteľov elitnej strednej triedy, na ktorú má byť Slovensko hrdé, za ťažko pracujúcich gazdov, ktorí z pochopiteľných dôvodov sedia večer v krčme. Zatajovanie pôvodu, vzdelania, a pravej identity orbánovskej piatej kolóny na Slovensku, nie je cestou k víťazstvu, ale operáciou so všetkými znakmi pokusu debilizovať aj tú časť voličstva, ktorá zatiaľ unikla Ficovej hybridnej vojne vyhlásenej strednej triede.