Autor je publicistaV septembri 2025 Robert Fico po stretnutí s Viktorom Orbánom odkázal, že chce budovať Slovensko tak, ako premiér Orbán buduje Maďarsko. Znelo to úprimne, pretože model neliberálnej demokracie je pre neho príťažlivý. Celkovo však vzťahy s Orbánom len pragmaticky používal ako prostriedok pri odkazoch svojmu vlastnému publiku a ako spojeneckú oporu pre svoje proruské postoje a rozbíjanie jednoty Európskej únie.
Článok pokračuje pod video reklamou
Nasledujúca úvaha nie je hodnotením ani analýzou politiky Viktora Orbána. Chce byť len stručným pripomenutím opomínaného hodnotového ukotvenia a východiska, ktoré bolo konzistentné aj pri posunoch, rozhodnutiach a spôsoboch politiky, pre ktoré čelil dnes už bývalý maďarský premiér silnej kritike. A tiež poukázaním na fakt, že Ficovo spojenectvo s Orbánom bolo čisto pragmatické a účelové. U Orbána si všimol výlučne to, čo mu vyhovovalo a čo mu zapadalo do jeho ideológie a spôsobu politiky.Rusko pre Orbána nebolo vzoromOrbánov postoj k Rusku bol pragmatický a obchodno-politický (najmä pre zabezpečenie lacnejších energií). No po prekročení určitej miery proruského trendu najmä v nedávnej kampani to už bolo pre Orbána kontraproduktívne. Ficov proruský postoj je najmä ideologický. Orbán nikdy nepodsúval autoritárske režimy ako vzory z hľadiska fungovania systému. Fico čoraz viac sympatizuje s autoritárskymi režimami, ktoré (popri biznise) kladie za vzor pre ich spôsob udržiavania moci. Spomeňme si na jeho vyjadrenia o Rusku a Putinovi, Vietname, Číne atď. Robert Fico sa pri príležitosti 80. výročia víťazstva nad fašizmom zúčastnil na oslavách v Moskve v spoločnosti diktátorov a autokratov. Viktor Orbán si takéto niečo nedovolil, pretože by tým legitimizoval sovietsku inváziu z roku 1956 a krvavé potlačenie protikomunistickej revolúcie v Maďarsku. Rok 1956 je súčasťou maďarskej identity a nedotknuteľným prvkom kolektívnej pamäti. Akékoľvek prehnané proruské tendencie narážajú na túto pamäťovú stopu. Na Slovensku rok 1968 v širšej spoločnosti nerezonuje tak silno. Revolúciu z roku 1956, boj za slobodu a obete násilného potlačenia revolúcie si Viktor Orbán každoročne pripomína. Je to súčasť jeho politickej identity. U nás si Fico rok 1968 spája s reformným komunistom Dubčekom (ktorý v skutočnosti nechcel rušiť komunistický režim, ale ho len zjemniť), nie však s pamiatkou na obete okupácie a na potlačenie Pražskej jari. Orbánove spomienky na rok 1956 boli zakaždým spomienkami na odpor proti komunizmu a na obete potlačenia revolúcie, aj keď v posledných rokoch tieto slávnosti pripomínali viac-menej stranícke zhromaždenie. Ale Fico sa napríklad na 50. výročie okupácie ani neukázal na verejnosti. Pád komunistického režimu bol pre Orbána vytúženým dejinným okamihom a dôležitým momentom v kontexte historickej pamäti. Na druhej strane si pamätáme Ficov výrok, že si november '89 ani nevšimol. Minulý rok dokonca označil Nežnú revolúciu za „normálny komunistický puč“. Išlo podľa neho o mocenský boj vnútri komunistickej strany, nie o vzopretie sa verejnosti proti totalitnému režimu. Takéto škandalózne prekrucovanie a prepisovanie histórie by si Orbán nikdy nedovolil. V postoji k pádu komunistického režimu sú Orbán aj Fico konzistentní – avšak s jasne protikladnými prístupmi, rétorikou a spôsobmi vôbec. Orbán antikomunista, Fico komunista Maďarský komunistický vodca János Kádár pomery v Maďarsku za perestrojky postupne uvoľňoval. Začiatkom roka 1989 reformný komunista Imre Pozsgay dokonca udalosti z roku 1956 už neoznačil dovtedajším termínom kontrarevolúcia, ale ľudové povstanie. Na túto zmenu presvedčil aj vedenie strany, ktoré potom exhumáciu a dôstojné znovupochovanie Imreho Nagya v júni 1989 prezentovalo ako gesto zmierenia. Na Námestí hrdinov v Budapešti sa vtedy zišlo asi štvrť milióna ľudí, aby si oficiálne uctili pamiatku mučeníkov protikomunistickej revolúcie. Slávnosť, ktorá sa stala katalyzátorom politických zmien, vysielala v priamom prenose štátna televízia. S prejavom vystúpil aj Viktor Orbán ako spoluzakladateľ a reprezentant mládežníckej organizácie Fidesz (Zväz mladých demokratov). Tá vznikla už v marci 1988 ako nezávislá mládežnícka organizácia, protiklad ku Komunistickému zväzu mládeže. Orbánov prejav bol jedným z najdôležitejších symbolických momentov zmeny maďarského režimu a priam ikonickým antikomunistickým momentom doby. Zásadným odkazom bolo, že Maďarsko môže byť slobodné iba vtedy, ak sovietske vojská opustia krajinu, ak sa skončí komunistický režim a uskutočnia sa slobodné voľby. Ostatní rečníci boli opatrnejší, Orbán bol jediný, ktorý požadoval odchod sovietskych vojsk. Zároveň spochybnil legitimitu komunistického systému. Zdôraznil, že komunistická strana nereprezentuje maďarský ľud a že vláda jednej strany by mala byť nahradená demokratickým systémom. Tiež naznačil, že motorom zmeny režimu bude mladá generácia, čo bolo popri antikomunistickom nastavení takisto súčasťou identity Fideszu. V tom čase to bol odvážny prejav. Komunisti ešte stále mali všetku moc v rukách vrátane represívnych nástrojov. Napokon sa ukázalo, že tento pamätný päťminútový prejav naštartoval Orbánovu politickú kariéru. Práve 16. jún 1989 a najmä Orbánov prejav mnohí historici považujú za kľúčový moment či zlomový bod v zmene režimu. O štyri mesiace neskôr, 23. októbra bola prijatá nová ústava a vyhlásená Maďarská republika, čo znamenalo definitívny koniec komunistického režimu a vlády jednej strany. Viktor Orbán vystúpil so spomenutými požiadavkami v nebezpečných časoch. V rovnakom čase u nás Fico rozbiehal svoju kariéru ako nomenklatúrny káder komunistickej strany. V čase, keď Orbán stál pri vzniku zväzu, ktorý sa prezentoval ako protiklad ku komunistickému zväzu mládeže, Fico bol presvedčeným členom komunistickej strany. V čase, keď Orbán požadoval odchod sovietskych vojsk, slobodné voľby a zmenu systému, Fico členstvom v strane legitimizoval a podporoval komunistickú diktatúru. V čase, keď sa Orbán pohyboval v prostredí mladých intelektuálov kritických ku komunistickému režimu, Fico sa pohyboval v prostredí komunistov. Súčasťou Orbánovho vstupu do politiky bol prirodzený prechod Fideszu, teda mladých ľudí z antikomunistického prostredia do verejného života. Aj Fico začínal v ponovembrovej politike v prostredí jemu autentickom, avšak celkom protikladnom k tomu Orbánovmu: v prostredí bývalých komunistov, ktorých v jeho blízkosti nachádzame dlhodobo. Orbánova politická identita bola založená na opozícii ku komunistickému systému. Ficova politická identita je sprevádzaná relativizovaním zločinov komunistického režimu, čo si u Orbána nemožno predstaviť ani vo sne. Fico rétoricky opakovane rehabilituje Husáka, Orbánovi by nikdy nenapadlo legitimizovať Kádára a šíriť spomienkový optimizmus o jeho režime. Viktor Orbán považuje Múzeum Domu teroru za kľúčovú a politicky významnú inštitúciu na pamiatku obetí komunizmu a nacizmu. Opakovane vyzdvihoval jeho úlohu v spomienkovej kultúre a utváraní historickej pamäti. Ficov vzťah s Ústavom pamäti národa je dlhodobo napätý a konfliktný. V minulosti sa dokonca pokúsil do Správnej rady ÚPN presadiť Romana Michelka, dnes poslanca za SNS. Aj keď sa Orbán a Fidesz postupne posunuli z liberálnej pozície k pozícii národného konzervativizmu, antikomunizmus zostal prítomný aj v koncepte neliberálneho štátu. Aj keď je zjavné, že tieto korene ako rétorický prvok už v posledných rokoch slúžili najmä na posilnenie národného naratívu. Zabudol na pamäťSkrátka Viktor Orbán a Robert Fico sú celkom odlišné osobné i politické príbehy. Protichodné hodnotové ukotvenia a celkom protikladná pamäť. Azda aj preto sa Orbán hlásil k Ficovi omnoho menej než Fico k Orbánovi. Fico si Orbána všimol až v čase migračnej krízy. Potom si u neho všimol neliberálnu demokraciu s ovládnutím verejnoprávnych médií, kritikou Únie a pragmatickým príklonom k Rusku. Čo si nevšimol a čo sa od Orbána nenaučil, je najmä dôležitosť historickej pamäti. A tiež to, že čo je pravda a čo je lož nám nemajú čo hovoriť bývalí komunisti.
