Autormi textu sú editori BloomberguUSA a Irán sú podľa mediálnych správ blízko dohode o memorande o porozumení, ktoré by ukončilo nepriateľské akcie v Perzskom zálive. Zverejnené podmienky pritom zrejme neponúkajú nič lepšie než jadrová dohoda z roku 2015, od ktorej prezident počas svojho prvého funkčného obdobia odstúpil, ba možno ani lepšie podmienky, než aké bolo možné dosiahnuť ešte pred vypuknutím konfliktu. Napriek tomu by sa teraz administratíva mala snažiť vyťažiť čo najviac zo zlej situácie – a poučiť sa.
Článok pokračuje pod video reklamou
Navrhovaná dohoda by do tridsiatich dní znovu otvorila Hormuzský prieliv pre obchodnú lodnú dopravu. Irán pritom požaduje, aby Spojené štáty nielen ukončili blokádu, ale poskytli aj finančnú náhradu – či už vo forme výnimiek zo sankcií, alebo uvoľnením časti iránskych aktív zmrazených v zahraničí. Vyjednávači by potom mali ďalších tridsať dní na dohodu o obmedzeniach iránskeho jadrového programu: zriedením alebo odsunom zásob uránu obohateného takmer na úroveň potrebnú pre jadrové zbrane, dočasným zastavením ďalšieho obohacovania, obnovením prístupu medzinárodných inšpektorov a postupným rušením amerických sankcií. O iránskom raketovom programe ani podpore teroristických zástupných skupín sa podľa všetkého nerokuje.Odpor zástancov tvrdej línie voči Iránu prinútil administratívu k opatrnosti. Jej možnosti sú však obmedzené. Iránsky režim ukázal, že dokáže znášať bolesť a náklady konfliktu lepšie než priemerný americký spotrebiteľ pobúrený rastom cien pohonných látok. Kongres, ktorý sa už takmer priblížil k opätovnému presadeniu svojej autority na základe zákona o vojnových právomociach, pravdepodobne nebude vítať návrat k nepriateľstvám. A neexistuje dôvod domnievať sa, že niekoľko ďalších dní leteckých útokov dosiahne zmenu postoja, ktorú nepriniesli ani týždne bombardovania a likvidácie vedúcich predstaviteľov režimu.Dohoda, ktorá by riešila zásoby vysoko obohateného uránu a zaviedla obmedzené moratórium na ďalšie obohacovanie, jadrovú hrozbu neodstráni, mohla by ju však znížiť na zvládnuteľnú úroveň. V najbližšom období bude navyše režim musieť väčšinu času a zdrojov venovať obnove krajiny a hospodárskemu zotaveniu, pričom bude čeliť obyvateľstvu stále rozhorčenému po krvavom potlačení protestov, pri ktorom v januári zahynuli tisíce ľudí. Známe jadrové zariadenia sú z veľkej časti v troskách a viacerí poprední jadroví vedci boli zabití.Zároveň by si však predstavitelia Bieleho domu nemali zamieňať akúkoľvek dohodu za strategický úspech, nech ju budú prezentovať akokoľvek triumfálne. Vojna, spustená bez ucelenej stratégie a realistického plánu ukončenia, viedla k posilneniu tvrdého jadra režimu v Teheráne. To dnes vie, že svetovú ekonomiku dokáže ochromiť niekoľkými dronmi, mínami a rýchlymi člnmi. Krajiny Perzského zálivu, ktoré sa kedysi usilovali Irán izolovať, dnes hľadajú cesty k zlepšeniu vzťahov. A hrozba amerického či izraelského útoku už nepôsobí tak odstrašujúco ako kedysi.Spojené štáty budú medzitým potrebovať roky na doplnenie zásob rakiet dlhého doletu a protiraketových systémov, nehovoriac o nahromadených problémoch s údržbou, ktoré zhoršili tri mesiace takmer nepretržitých operácií v Perzskom zálive. Regionálni spojenci majú dôvod pochybovať o amerických sľuboch a partneri inde vo svete pociťujú nevôľu k direktívnemu prístupu administratívy. Namiesto odchodu z Blízkeho východu budú preto Spojené štáty nútené opäť venovať značné zdroje zadržiavaniu Iránu.Z tejto krízy vyplýva niekoľko nevyhnutných ponaučení. Najdôležitejšie z nich je, že akokoľvek pôsobivá môže byť americká vojenská sila, nemala by byť prvým ani jediným nástrojom zahraničnej politiky. Väčšia investícia do diplomacie mohla pravdepodobne ešte pred vojnou priniesť lepšiu dohodu, než akú sú Spojené štáty schopné dosiahnuť dnes – s menšími stratami na životoch a oveľa nižšími škodami pre svetovú ekonomiku. Väčšia citlivosť k obavám spojencov mohla zabrániť prehnaným krokom administratívy a zároveň zabezpečiť širšiu podporu, ak by nakoniec predsa len bolo treba konať.Ani v Iráne neexistujú rýchle riešenia. Len iránski občania môžu zmeniť svoju vládu a ideologické smerovanie krajiny. Dlhodobá americká stratégia na podporu iránskej občianskej spoločnosti – posilňovanie mimovládnych organizácií, povzbudzovanie odchodov z režimu či zvyšovanie prístupu Iráncov k nezávislým informáciám – by mohla priniesť významné výsledky. Najvyšší čas, aby ju Biely dom konečne vytvoril.
