Autor je bývalý poslanec Národnej rady, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne.Mladší syn išiel tento víkend na dvojdňovú školskú expedíciu. Začínali v piatok ráno 8.20 v Modre. Keď na mňa skúšal, či ho neodveziem na miesto zrazu, prišlo mi to veľmi ironické.

Článok pokračuje pod video reklamou

Zmyslom celej veci je totiž ukázať samostatnosť a dostať sa vo veku 16 rokov z Bratislavy do Modry nepredstavuje zásadnejší výkon. Keď sa však večer manželka vrátila zo služobnej cesty, nezaváhala ani na sekundu: “Samozrejme, že ťa tam zoberiem.” Večer ma potom informovala, že všetci účastníci expedície tam mali rodičov, ktorí ich doviezli a odprevádzali. Nejde pritom o drahú súkromnú školu, ale o štátne gymnázium. Dieťa ako projektSkúsil som si predstaviť seba v rovnakom veku. Mal som a mám úžasných rodičov, ale som si istý, že by im ani mne nenapadlo to za mňa riešiť. Jednak museli byť v práci a brať si pol dňa dovolenky kvôli niečomu takému by im pripadalo hlúpe. Najmä by na to nevideli najmenší dôvod. Slovenská sociologička a matka troch detí Anna Micał-Čujová nedávno poskytla denníku Postoj fascinujúci rozhovor o rodičovstve, kde poukazuje na to, ako sme prebrali tzv. kórejský model: “V Južnej Kórei je obrovský tlak na to, aby rodičia z dieťaťa urobili úspešný 'projekt' (...) Rodičovstvo sa stáva akýmsi elitným športom – rieši sa, čie dieťa bude lepšie pripravené, či mu rodičia dokážu kúpiť byt, auto alebo zaplatiť drahý výlet.” Znalci vedia, že práve Južná Kórea trpí najnižšou pôrodnosťou na svete. Byť dobrým rodičom totiž znamená čoraz väčšiu obeť a ľudia ju nechcú alebo nevedia priniesť. A keď už áno, radšej zostanú pri jednom dieťati. Na Slovensku to vystihla redaktorka Denníka N Ria Gehrerová, keď nedávno napísala dlhý článok o tom, prečo pravdepodobne bude mať doma jedináčika. Krásy rodičovstva zažila s prvým dieťaťom a “túžba zažiť niečo nové sa nám… už s ďalším dieťaťom nespája”. Je to na prvý pohľad veľmi zvláštne - ak človek zažije niečo tak úžasné, ako je podľa jej vlastných slov materstvo, malo by ho to skôr motivovať k opakovaniu, nie k pocitu, že stačilo. Čo sa teda deje? Zvyšok jej textu možno najlepšie zhrnúť jedným citátom: “Deti? Komplikácia!” Autorka poukazuje na to, že pre mnohých ľudí bariéry nie sú len o priamych finančných či kariérnych nákladoch, ale súvisia s konkurenčnou povahou moderného rodičovstva. Byť “dobrým” rodičom je dnes veľmi náročné a stresujúce. Na jednej strane ide podľa poľských dát o investíciu porovnateľnú nákladmi s jednoizbovým bytom a na takýto veľký projekt treba zarábať. Zároveň však správny oco a mama dnes venujú svojim potomkom nielen peniaze, ale tiež veľa času a zabezpečujú im všestranný rozvojový program. Poľaviť neznamená zanedbaťKeď som mal osem rokov, dostal som sa z Petržalky na výberovú školu v bratislavskom Starom meste. Väčšina mojich spolužiakov bola z “lepších” rodín a hoci vládol socializmus, videl som okolo seba to, čo sa dnes stalo v strednej vrstve štandardom. Skoro každé popoludnie mali zorganizované - husle alebo klavír, nemčina alebo francúzština, futbal, hokej či tenis. Vtedy ani dnes nemuselo ísť o niečo obzvlášť drahé (a mohlo) - viac ich spájalo odhodlanie správne využiť každý okamih. Rád by som vám povedal, že to na mňa nemalo žiadny vplyv - husle ani francúzština ma nelákali, skôr ma bavilo čítať knihy. Ale keby mi to naozaj bolo ukradnuté, asi by som si to nepamätal po štyridsiatich rokoch. A tu je pasca ešte aj pre tých, ktorí nepodliehajú spoločenskému tlaku a dokážu sa vykašľať na konkurenčnú vojnu s inými rodičmi o cenu za “najlepšieho investora”. Hoci sa búria proti tlaku okolia, tiež chcú pre svoje dieťa to najlepšie a ak majú pocit, že ono bude trpieť dnes alebo v budúcnosti kvôli niečomu, čo “zanedbali”, je to rovnako silná zbraň ako porovnávanie so spolužiakmi. Ako malý chlapec som nevedel povedať hlásku r. Mama ma zobrala k logopédovi, ktorý sa podľa jej slov správal ako idiot, čo moje matné spomienky potvrdzujú. Za socializmu bolo takmer nemožné nájsť alternatívu a po pár neúspešných pokusoch s naším sídliskovým poskytovateľom sme to vzdali. Rovnaké problémy mali obaja moji synovia, ale manželka bola pevne rozhodnutá vec napraviť. Stálo to peniaze, stálo to čas, energiu a nervy, ale vďaka možnostiam pokročilého kapitalizmu a jej vytrvalosti sa nakoniec podaril krásny výsledok a ten dokonca inšpiroval aj mňa, že som sa k logopedičke vrátil. Nič z toho by nebolo, ak by pre moju ženu tento projekt nemal najvyššiu životnú prioritu. Popri peniazoch a čase tak ide o ťažkú duševnú a emocionálnu prácu. Deti prestali byť niečím, čo prirodzene rastie a stali sa vzácnou orchideou, ktorú treba neustále zalievať. Obeta je nevyhnutnou súčasťou rodičovstva a drobný príklad s rečovou vadou ilustruje výsledky, ktoré môže priniesť viac času a pozornosti. Kórejský model však znamená, že si každá rodina stavia vlastný závlahový systém - a ten prináša málo detí a veľa stresu. Doteraz som písal o rodičovstve, akoby bolo rodovo neutrálne. Nie je. Byť otcom je úplne iná disciplína než byť matkou a začať treba tým, čo je dnes už takmer povinná veta každého rozumného textu o rodine: muži a ženy by si mali deliť rodičovský čas aj starostlivosť oveľa rovnejšie, lebo zďaleka najväčšiu časť stále nesú ženy. Súhlasím. Ale tá istá minca má aj druhú, menej vyslovovanú stranu. Súťažný tlak – porovnávanie, čie dieťa je lepšie pripravené, lepšie zorganizované, lepšie „zainvestované" – totiž nedopadá na oboch rodičov rovnako. Smeruje stále prevažne na ženy a najčastejšie prichádza od iných žien. Otec, ktorý nezavezie syna do Modry, je nanajvýš pohodlný. Matka, ktorá to neurobí, riskuje, že bude pred ostatnými matkami tá, ktorej na dieťati záleží menej. Ale práve preto, že je to pre nich jednoduchšie, majú muži väčšiu slobodu povedať dosť. Otec, ktorý nahlas povie, že dieťa nemusí mať najlepšie zorganizované popoludnie zo všetkých, dáva žene – a sebe – povolenie poľaviť. A poľaviť neznamená zanedbať. Lebo aj orchideu možno preliať. Dieťa, ktoré nemusí byť celoročným projektom s rozvojovým programom, je menej vyčerpávajúce – a rodina, ktorá nemusí okolo každého potomka stavať vlastný závlahový systém, si skôr trúfne na druhé. Nepotrebujeme na to ďalší rodičovský bonus ani štátnu dotáciu.