Autor pracuje v Európskej kultúrnej nadácii.Keď sa európski lídri stretávajú, aby diskutovali o budúcnosti kontinentu, program rokovaní takmer bez výnimky ovládajú známe témy: stagnujúci priemysel, slabnúca konkurencieschopnosť, zhoršujúci sa stav životného prostredia, bezpečnostné hrozby či prehlbujúci sa nedostatok kvalifikovaných pracovníkov. Tento rámec však prehliada hlbšiu realitu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Európa dnes nečelí len hospodárskej a geopolitickej konkurencii, ale funguje aj v podmienkach intenzívneho zápasu o príbehy, zmysel a pocit spolupatričnosti.Štandardnou reakciou politikov bývajú opatrenia zhora nadol – úpravy regulácií, zmeny kapitálových pravidiel či nové schémy štátnej pomoci. Takýto technokratický prístup však často prehliada jednu zásadnú historickú skutočnosť: najvýznamnejšie myšlienky, ktoré menili európske paradigmy, nevznikali v bruselských kanceláriách ani na národných ministerstvách, ale v prostredí občianskej spoločnosti.Práve občianske a kultúrne inštitúcie dokázali v rozhodujúcich okamihoch premieňať abstraktné hodnoty na každodennú skúsenosť. Príkladom je program Erasmus, ktorý na budúci rok oslávi štyridsať rokov existencie.Hmatateľný prejav zjednotenej EurópyDnes je Erasmus považovaný za jeden zo základných pilierov európskej integrácie – miliónom mladých ľudí umožnil zažiť vzdelávanie za hranicami vlastnej krajiny. Predstavuje hmatateľný prejav zjednotenej Európy. Jeho úspech však nespočíva len v podpore mobility. Pomohol vytvárať európsku identitu a pocit spolupatričnosti – niečo, čo nemožno uzákoniť, ale čo sa rodí zo skúseností, vzťahov a z kultúrnej výmeny.Po páde Berlínskeho múru nebolo zmierenie medzi Východom a Západom iba výsledkom diplomacie na najvyššej úrovni. Podarilo sa preto, že občianska spoločnosť a kultúrne siete na oboch stranách železnej opony celé roky budovali vzťahy zdola. Podobne aj úspech veľkého rozšírenia Európskej únie v roku 2004 nebol len výsledkom politických deklarácií. Opieral sa o dlhodobé kultúrne výmeny a občianske iniciatívy, ktoré v regióne vytvárali nezávislé spoločenské väzby.Hoci tieto inštitúcie, think-tanky a občianske siete zohrali významnú úlohu pri formovaní modernej Európy, dnes čelia rastúcemu administratívnemu tlaku, výzvam na obmedzenie financovania a reštriktívnym zákonom o zahraničnom financovaní, ktorých cieľom je obmedziť nezávislú verejnú diskusiu.V celej Európskej únii sa rozsvietili varovné kontrolky. Od agresívneho využívania maďarského Úradu na ochranu suverenity cez snahy označovať mimovládne organizácie na Slovensku za „organizácie so zahraničnou podporou“ až po vznik spornej „pracovnej skupiny na kontrolu“ v Európskom parlamente, ktorá pod zámienkou obmedzovania lobingu cieli na financovanie tretieho sektora. Vzorec obmedzovania občianskeho priestoru sa šíri.Tento vývoj nemožno vnímať ako izolovaný jav ani ako čisto byrokratický problém. Útoky na občiansku spoločnosť, kultúru a nezávislé médiá sú čoraz častejšie súčasťou širšej stratégie oslabovania priestorov, v ktorých sa formuje spoločenská dôvera, vytvára spoločný význam a buduje kolektívna identita. Oslabovanie týchto infraštruktúr predstavuje spôsob, ako narúšať demokratické systémy zvnútra bez prekročenia jedinej štátnej hranice.Dokonca aj v stabilných demokraciách, akými sú Rakúsko, Francúzsko, Nemecko či Spojené kráľovstvo, čelia nezávislé "watchdogové" organizácie a kultúrne inštitúcie rastúcemu tlaku. Parlamentné vyšetrovania či audity zamerané na „politickú neutralitu“ sa čoraz častejšie využívajú ako nástroj proti ich činnosti. Cieľom pritom nie je len umlčať kritické hlasy. Ide aj o izolovanie komunít, zastavenie integračných programov a rozbitie spoločenských väzieb, ktoré iniciatívy ako Erasmus desaťročia pomáhali budovať. Strategické dôsledky takéhoto vývoja by boli pre Európu mimoriadne vážne.Demokratický imunitný systém EurópyVlády a medzinárodné organizácie sú zo svojej podstaty opatrné, podliehajú skupinovému mysleniu a fungujú v rytme krátkych volebných cyklov. Len ťažko preto dokážu samy nachádzať riešenia komplexných a vzájomne prepojených kríz. Potrebujú nezávislé občianske a kultúrne ekosystémy, ktoré do verejnej diskusie prinášajú nové perspektívy, prekonávajú deficit dôvery a rozširujú spektrum možných riešení.Práve v tom spočíva jedinečná úloha občianskej spoločnosti. Dokáže podstupovať riziká na miestnej úrovni a prekonávať priepasť nedôvery medzi občanmi a inštitúciami spôsobom, ktorý vlády nedokážu napodobniť.Občianska spoločnosť a kultúrne inštitúcie preto fungujú ako demokratický imunitný systém Európy. Posilňujú odolnosť, zmierňujú spoločenské konflikty a zvyšujú legitimitu demokratických inštitúcií.Obrana nezávislých nadácií preto nie je otázkou progresívnej charity ani kultúrneho sentimentalizmu. Je geopolitickou nevyhnutnosťou a predpokladom štrukturálnych inovácií.Zoči-voči systémovým hrozbám sa mnohé organizácie obracajú k vlastnej histórii, aby ukotvili svoju legitimitu. Viaceré významné archívne zbierky dokumentujúce ako filantropické nadácie pomáhali budovať intelektuálne základy povojnovej Európy, budú čoskoro sprístupnené verejnosti v Historickom archíve Európskej únie vo Florencii. Korešpondencia, poznámky a záznamy z diskusií popredných európskych mysliteľov a občianskych iniciatív nepredstavujú len svedectvo o minulých úspechoch. Sú empirickým dôkazom, že občiansky sektor funguje ako výskumné a vývojové laboratórium Európy – priestor, kde dozrievajú myšlienky, ktoré neskôr preberajú a rozvíjajú verejné inštitúcie.Práve tento historický vzorec by mala súčasná politika Európskej únie aktívne chrániť prostredníctvom štrukturálnych reforiem. Namiesto opakovania fráz o európskych hodnotách musia lídri chrániť siete, ktoré tieto hodnoty vytvárajú a udržiavajú – predovšetkým zabezpečením ich finančnej stability.Vyžaduje si to pevné ochranné mechanizmy v rámci viacročného rozpočtu Únie, ktoré zabránia ideologickému zneužívaniu programov, akými sú Horizon Europe alebo Kreatívna Európa, na vylučovanie nezávislých aktérov.Rovnako dôležité je vytvoriť účinné právne mechanizmy na monitorovanie a sankcionovanie členských štátov, ktoré zneužívajú byrokratické nástroje na oslabovanie nezávislých nadácií a mimovládnych organizácií. Obranné opatrenia však samy osebe nestačia. Musia ich dopĺňať systémové riešenia vrátane vytvárania formálnych inštitucionálnych kanálov, akým je iniciatíva AgoraEU. Tie by mohli podporiť prenos overených riešení z praxe do rozhodovacích procesov Únie.Pred takmer štyridsiatimi rokmi vznikol Erasmus vďaka jedinečnému partnerstvu verejného a filantropického sektora. Dokázal, že predstavivosť môže prekonať inštitucionálne bariéry. V čase rastúcej medzinárodnej konkurencie by si európski lídri mali uvedomiť, že nemôžu obhajovať demokraciu a inovácie vo svete, ak doma dopustia umlčanie tých, ktorí tieto úspechy pomáhali vytvárať.
