Autorka je spisovateľka.V utorok sa konal slávnostný večer a koncert pri príležitosti 100. výročia založenia Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Udalosť mala byť veľkolepou oslavou slovenskej vzdelanosti.
Článok pokračuje pod video reklamou
Na podujatie zavítal aj prezident Peter Pellegrini, ktorý v budove knižnice pred časom zriadil svoju regionálnu prezidentskú kanceláriu.Hlava štátu sa rada producíruje za rečníckym pultom, vlastne dlhodobo robí len to, ba stala sa majstrom v tom, ako hovoriť a nepovedať nič. No tentokrát strelila gól, povedala by som do vlastnej bránky, keby dáku mala. Namiesto povzbudenia, inšpirácie a uznania hlava štátu predniesla prejav absolútnej úradníckej apatie. Nepočuli sme žiadnu konštruktívnu víziu na podporu čítania, nehovorila o dôležitosti literatúry pre rozvoj spoločnosti a neponúkla ani štipku emócie. Namiesto toho sme si vypočuli pasívny, funebrálny marš nad budúcnosťou tlačeného slova. Svojím chladným prístupom vyslala táto hlava verejnosti nebezpečný signál – akoby stála na pohrebe klasických kníh a sypala hlinu na kultúrne dedičstvo vlastného národa.Literatúra ako anachronizmusPrítomných hlava štátu poučila, že žijeme v modernej digitálnej dobe, no „napriek tomu“ aj dnes ešte vznikajú knihy. Takéto vyjadrenie hraničí s milosťou a vnímaním literatúry ako dákeho prežitého anachronizmu, ktorý čírou náhodou prežíva pod tlakom internetu. Priznanie, že knižnicu hlava štátu navštívila iba párkrát počas svojich vysokoškolských štúdií, len podčiarklo absenciu hlbšieho vzťahu k literatúre. Kto s knihami nežije, nečíta, nepíše, neučí sa z nich, nemôže rozumieť ich formujúcemu vplyvu na ľudskú osobnosť a schopnosť zachraňovať človeka pred povrchnosťou. Keby pán prezident čítal, hoc aj v minulosti, počas štúdií, večer pod perinou, nikdy by o knihe nedokázal hovoriť s takým chladom. Kniha totiž nie je len dákym zavadzajúcim objektom z minulosti, ale živým dialógom medzi autorom a čitateľom, ktorý kultivuje, ešte stále s plnou vážnosťou, spoločnosť.Pritom hlava štátu stála priamo na pôde rešpektovanej inštitúcie, kde mala jedinečnú príležitosť otvoriť oči a vnímať skutočnú realitu slovenskej kultúry. Okolo sedeli a počúvali ju domáci spisovatelia, knihovníci a knihovníčky – ľudia, ktorí literatúre zasvätili svoj profesionálny aj osobný život. Pre ktorých je kniha zmyslom života a nevedia si ho bez nej predstaviť. Títo ľudia možno na slová hlavy štátu tak ľahko nezabudnú. Prezident sa pred nich postavil ako človek odtrhnutý od ich každodennej reality a potrieb.Prezident netuší z čoho žijú knihovníciHlava štátu istotne netuší, z akých platov títo zamestnanci knižníc žijú. Podľa štatistických prehľadov sa hrubá mesačná mzda väčšiny slovenských knihovníkov hýbe v hlboko podpriemernom pásme od 958 do 1495 eur. Nástupný plat bežne začína okolo 1031 eur v hrubom, čo je v ostrom kontraste s celoslovenskou priemernou mzdou. Uraveň vady pádajet! Napriek tomuto biednemu finančnému ohodnoteniu a tabuľkovým platom, ktoré ledva pokrývajú základné životné náklady, knihovníci dennodenne chodia do práce a okrem toho, že knihy požičiavajú a starajú sa o ne, stali sa zabávačmi, lektormi, animátormi voľného času a propagátormi literatúry pre tých, ktorým dôležitosť kníh treba zdôrazňovať - pre mládež. Dočkať sa od hlavy štátu namiesto uznania ich práce len chladného filozofovania o úpadku papiera je pre mňa ako knihovníčku a spisovateľku rana pod pás a prejav nevďačnosti.Postoj hlavy štátu dokonale zapadá do kontextu politických krokov, ktoré systematicky až húževnato destabilizujú slovenskú kultúrnu obec a vyvolávajú obrovské napätie. Kým hlava štátu v regióne formálne vytŕča zo šik obleku a reční o dôležitosti kultúrnej pamäti a budovaní identity, ministerstvo kultúry uskutočňuje čistky v popredných inštitúciách a radikálne obmedzuje nezávislé umelecké fondy, ktoré dlhé roky držali tvorcov nad vodou. Na jednej strane sa s veľkou pompou otvárajú symbolické prezidentské regionálne kancelárie, na druhej štát nekompromisne škrtí finančné mechanizmy pre tvorcov, vydavateľov a nezávislé kultúrne centrá. Reči o dôležitosti knižníc sa tak v priamom kontraste s touto likvidačnou politickou realitou stávajú iba prázdnou, cynickou frázou na upokojenie verejnosti.Protijed proti manipuláciiIgnorovať strategický význam literatúry v dobe, keď spoločnosť čelí masívnej kríze kritického myslenia, svedčí o absolútnom nepochopení reality. Veď my sme každý deň vystavení nepretržitému vplyvu sofistikovaných algoritmov sociálnych sietí, ktoré sú zámerne naprogramované na bičovanie emócií, hnevu, závisti a šírenie instantných, neoverených právd, a tento neustály tlak paralyzuje schopnosť hlbšieho sústredenia a ochotu premýšľať v širších súvislostiach. Iba kniha je jediným protijedom proti tejto technologickej manipulácii moderných korporácií, pretože od čitateľa vyžaduje trpezlivosť, ticho a vnútornú disciplínu. Ak politické elity a hlava štátu redukujú kultúru na formát – či ide o papier, alebo displej – a nevnímajú tento zásadný psychologický rozdiel, dobrovoľne asistujú pri postupnom ohlupovaní, a navyše s pompou. Ak takto vystupuje hlava štátu medzi mladými ľuďmi, amen dolores! Pre mladých sú knihy v digitálnej džungli plnej vizuálneho smogu kľúčové. Formujú ich vnútorný svet, rozvíjajú empatiu k druhým, rozširujú slovnú zásobu a učia schopnosti formulovať vlastné názory bez toho, aby sa opýtal AI čo si vlastne myslia alebo majú myslieť. Ak mladého človeka nenaučíme čítať s porozumením a hľadať hĺbku v dlhšom texte, vychováme generáciu, ktorá bude ovládateľná, apatická a náchylná na dezinformácie všetkého druhu ako hlava štátu. Podpora čítania u mládeže by preto mala byť prioritou národnej bezpečnosti a štátnej vzdelanosti, nie okrajovou témou na pousmiatie počas protokolárnych návštev.Za hranicami vidíme, ako diametrálne odlišne pristupujú k rozvoju mladých čitateľov vyspelé európske štáty. Tam politici nad knihami neochkajú pri návštevách knižníc, ale konajú. Príkladom sú štáty ako Francúzsko, Taliansko, Nemecko či Španielsko, ktoré pre mladých ľudí zaviedli tzv. kultúrny pas. Ide o štátny finančný poukaz v hodnote stoviek eur, ktorý dostane každý občan pri dosiahnutí plnoletosti. Tieto peniaze môžu mladí ľudia použiť len na nákup kníh, vstupeniek do divadiel, kín, na koncerty či do galérií. Štát dotuje ich kultúrny hlad, podporuje knižný trh a motivuje mládež, aby chodila do kníhkupectiev, listovala v knihách, začítala sa a kupovala knihy. V krajinách ako Veľká Británia fungujú národné programy typu Bookstart, kde štát v spolupráci s knižnicami bezplatne rozdáva knižné balíčky rodičom malých detí už od útleho veku, aby stimuloval čítanie v rodinách. Tieto krajiny si uvedomujú, že investícia do čítania je investíciou do inteligencie a prosperity národa. Na Slovensku sa mladá generácia namiesto systematickej podpory dočká od hlavy štátu len rezignovaného povzbudenia, že kniha je vlastne taký fajn analógový prežitok.Kniha je dôležitá každý deňSkoro ma prekotilo, keď som začula z úst hlavy štátu akože milý bonmot, že kniha bude dobrá vtedy, „keď vypnú prúd“. Redukovať hodnotu literatúry na úroveň núdzového zdroja zábavy počas technického alebo energetického výpadku je prejav hlbokého cynizmu. Pre tisíce čitateľov na Slovensku je kniha životne dôležitá každý deň, bez ohľadu na dostupnosť elektrickej siete či stav technológií. Dáva ľuďom zmysel života, a chráni osamelých pred izoláciou tam, kde moderná technológia fatálne zlyháva. Bez kníh ako spoločnosť strácame historickú aj mentálnu pamäť a stávame sa len bytosťami bez identity.Namiesto toho, aby hlava štátu využila svoj vplyv a aktívne motivovala mladú generáciu k čítaniu, hovorila o kráse materinského jazyka a zaručovala kultúrnym pracovníkom slobodný, dôstojný a bezpečný priestor pre prácu, nad celou problematikou iba povýšenecky a s úškrnom mávla rukou. Súčasná politická moc transformuje slovenské umenie na ideologické bojisko a v knihe vidí len krízový manuál pre prípad núdze. Týmto primitívnym prístupom jasne dokazuje, že vôbec netuší, čo v skutočnosti definuje vyspelý a kultúrny národ.Ak si toto hlava štátu myslí, potom Boh ochraňuj slovenskú kultúru - zúžiť prejav v storočnej vedeckej knižnici o literatúre na stredovekú sviečku v tme dokáže naozaj len hlava, ktorá k svojmu prejavu potrebuje optické káble z Úradu vlády.
