Tento článok bol publikovaný v májovom vydaní magazínu Historická revue. Časopis kúpite v stánkoch po celom Slovensku, ale kvalitné čítanie si viete predplatiť aj domov, čím podporíte našu prácu.Túžbou matičných funkcionárov, zamestnancov a členov nebolo len organizovať kultúrne podujatia, nielen uchovávať tzv. národné dedičstvo, ale aj aktívne ho odborne skúmať, interpretovať a sprístupňovať verejnosti. Vedľa výskumu histórie, literatúry, jazyka, výtvarného umenia, bola tak jednou z kľúčových oblastí aj ľudová hudba zo Slovenska – zbieranie piesní, ich vedecké spracovanie a publikovanie.
Článok pokračuje pod video reklamou
Po roku 1918 sa síce Matica tešila navonok vyjadrovanej všeobecnej obľube, v útrobách inštitúcie však tleli vážne ideologické rozpory. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vykonávala štandardnú odbornú a kultúrno-osvetovú činnosť, veci sa však mali komplikovanejšie. Aj hudobný výskum sa ocitol v silnom víre ideologických sporov, národnostných napätí a osobných konfliktov, ktoré neraz zásadne ovplyvnili jeho výsledky.
Bartók medzi slovenským ľudomJedným z takých príkladov je príbeh vydania zbierky ľudových piesní od svetoznámeho hudobného skladateľa a muzikológa Bélu Bartóka. Bol dieťaťom slovenskej matky a maďarského otca. Po štúdiách sa venoval výskumu ľudových piesní – najmä slovenských, maďarských, juhoslovanských a rumunských. Jeho prístup bol pritom moderný a otvorený: vnímal hudbu ako kultúrny fenomén, ktorý presahuje hranice národov a odráža vzájomné vplyvy.Podstatnú časť svojho života pritom zasvätil zbieraniu, zaznamenávaniu a skúmaniu ľudových piesní v niekdajšom Uhorsku. Začiatkom 20. storočia pochodil mnohé kraje Horného Uhorska a etnicky hraničné regióny (dnešné južné Slovensko), v ktorých vedľa Slovákov žili aj Maďari. Po mestečkách, dedinách a samotách sa nachodil s fonografom, zariadením, na ktorý nahrával zvuk na voskové valce. Dedinčan spieval priamo do nahrávacieho lievika, čím sa podarilo zachytiť originálny zvuk, rytmus a ornamentiku piesní.Bartókovi sa v priebehu niekoľkých rokov podarilo zhromaždiť bohatú zbierku tisícok ľudových piesní, ktoré chcel po prepise a odbornej analýze aj vydať s patričnými komentármi. Keď ju začiatkom 20. rokov poskytol Matici na ďalšie spracovanie, zdalo sa, že ide o významnú príležitosť, ako dotiahnuť jeho mravčiu prácu do finálneho vydania. Bolo to pochopiteľné – väčšina piesní pochádzala zo Slovenska a keďže Matica z pozície tzv. „národnej ustanovizne“ a „jednoty milovníkov slovenskej kultúry“ prejavovala záujem o zbierky ľudových piesní, Bartók jej vyšiel v ústrety. Dohoda bola uzavretá v roku 1921 a za asistencie hudobného skladateľa Viliama Figuša-Bystrého bola prevezená z Maďarska do matičného sídla v Turčianskom Sv. Martine.
