Autor je teológ a publicistaAmerický pápež Lev XIV. zverejnil svoju prvú encykliku Magnifica humanitas, ktorú môžeme preložiť ako encykliku veľkolepej alebo urodzenej ľudskosti. Svojím jemne florentizujúcim názvom, pripomínajúcim spisy Marsilia Ficina odkazuje na humanizmus medicejského dvora, ktorý preorientoval pozornosť končiaceho sa stredoveku zo špekulácií o divinitas - božskosti na humanitas - ľudskosť.
Článok pokračuje pod video reklamou
Samotný názov môžeme pokladať teda za návrat ku katolíckemu antropocentrickému humanizmu tej najlepšej a dodnes neprekonanej tradície, ktorá umiestnila ľudskú existenciu do centra pozornosti vtedy sa rodiaceho moderného sveta. Tematicky nadväzuje na motívy, ktoré sa v minulosti síce v teologickom myslení sporadicky objavovali, no nikdy sa nestali stredobodom argumentačného aparátu kresťanského filozofického myslenia. Levova encyklika je však jedným z mála autentických filozofických pojednaní, na ktoré môžeme stiahnuť a uplatniť názov iného filozofa, Francúza René Guénona s jeho slávnym spisom o kríze moderného sveta. Lev XIV. sa tak stal súčasťou tradície myslenia, založenej na kritickom odstupe od svojej doby, vďaka ktorému dokázala pomenovať jej komplexnosti bez toho, aby v neurotickom geste novej bigotnosti, ovládajúcej od náboženských integristov po extrémnu ľavicu všetky druhy myslenia, odmietli jej údajnú dekadenciu. Lev XIV. pochádza z krajiny, ktorá po celú svoju modernitu, od vývoja jadrovej zbrane, cez cesty na Mesiac až po Elona Muska, postavila technologický pokrok a jeho súťaživosť na panteón civilizačnej cnosti. My nemáme renesančné paláce a gotické katedrály, no sme pokračovaním tej istej civilizácie, ktorú vieme vyniesť na obežnú dráhu, a tam ponúknuť všetkým fentanyl a strelné zbrane. Pápež vo svojom vieroučnom texte nepolemizuje s americkým spôsobom technologického a oligarchického chápania pokroku, ale radikálne, celou silou humanistickej tradície sa vymedzuje proti apokalyptickým pózam Petra Thiela, presvedčeného, že umelá inteligencia a transhumanizmus sú nádejou na riešenie problémov sveta. Záhrada plná automatov Čo to teda znamená, keď hovorí pápež o potrebe odzbrojiť umelú inteligenciu, ktorú väčšina technologického ľudstva používa na recepty a predpovede počasia? Odpoveď nie je iba v jeho texte, ale v zostave konzultantov disidentov, ktorí sa na jeho redakcii podieľali. Ľudí z prostredia vývoja umelej inteligencie, ľudí, ktorí už dlhšie upozorňujú, že najnovšie modely AI môžu, a už aj predstavujú hrozbu, nie iba pre lenivosť, vyvolanú neustálym konzultovaním s chatom, ale pre postupné a dobrovoľné prenášanie kognitívnej integrity ľudského myslenia na mysliace stroje. Francúzsky šľachtic, dobrodruh a vynálezca Robert II. z Artois sa zúčastnil na krížových výpravách a z ciest, kde sa stretol s byzantským a arabským inžinierskym géniom, doviedol na svojej panstvo v Hesdine množstvo vynálezcov, mágov a inžinierov. Mužovi, o ktorom sa v stredoveku hovorilo, že nosil ako jediný na kontinente náramkové hodinky, postavili na objednávku záhradu plnú automatov. Návštevy sa prechádzali medzi mechanickými opicami, pohyblivými sochami, vodnými pascami so svetlenými efektmi. Vtedajšia šľachtická spoločnosť považovala grófa za démona, hovorili, že konvertoval, podobne ako cisár Fridrich II. na tajnú islamskú sektu, zúčastnil sa na pohanských obetiach na Sicílii, a jeho mechanická záhrada ohrozujúca prirodzenosť vtedajšieho sveta sa nestretla s porozumením. Automaty a vynálezy vyvolali strach, a Artois bol údajne vyšetrovaný pre podozrenie z čarodejníctva. Dnešné Artoisove automaty v podobe učiacich sa modelov pretvárajúcich už teraz náš jazyk a spôsob, akým sa dohovárame, ľudí až tak nedesia. Napriek tomu si pápež cirkvi, o ktorej si jej kritici dlhšie mysleli, že sa premenila na najbohatšiu sexuálnu motivačnú firmu, uvedomuje, že najväčšiu hrozbou je, podobne ako hovoriace automaty, imitácia človeka, ktorej sa ľudstvo podvolí. V istom zmysle pripomína encyklika Houellebecqov román Podvolenie a pozoruhodne reflektuje aj iný motív zo staršej autorovej tvorby, transhumanizmus. Súvislosť medzi preformátovaním ľudského jazyka a hrozbou zdokonaleného ľudstva je pritom zjavná. Encyklika akoby naznačovala, že prvým krokom k transhumanizmu, teda vedeckému sebazdokonaľovaniu a premeny „obyčajného človeka“ na übermensch budúcnosti je práve lepkavý jazyk vlhkej vaty umelej inteligencie snažiaci sa predstierať žoviálnosť a ľudské fanfarónstvo. Našťastie, súčasné modely sú najľudskejšími práve vtedy, keď drístajú suverénne nezmysly a namiesto s umelou inteligenciou máte pocit, že na opačnej strane si píšete s niektorým zo slovenských politikov. Volanie po ochrane jedinečnosti ľudstvaDesivý pocit však indukuje Lev XIV. niečím iným a nie je katalógom ohrození. Jazyk encykliky, prispôsobený novej hrozbe, pripomína v pasážach o nevyhnutnosti odzbrojiť AI skôr proroctvá Sarah Connorovej z Terminátora, ako tradičný teologický text. Asi prvýkrát v dejinách teologického myslenia a špecificky náboženskej filozofie sme konfrontovaní s kanonizovaným a záväzným interpretačným kľúčom, ktorý nevyznieva ako tradičný pobožný text určený fanúšikom, ale ako univerzalistická elégia a volanie po ochrane kognitívnej jedinečnosti ľudstva.Inými slovami, pápež nás varuje, že prichádza éra, keď musia živí ľudia so živými telami držať spolu o to viac, ak sa nepodarí získať učiace sa dematerializované stroje na našu stranu. V tomto zmysle sa obnovuje aj starý konflikt medzi súčasnou podobou kresťanstiev a jeho gnostickou, netelesnou formou, založenou od druhého storočia na pyšnom poznaní, aké ponúkajú fašistickí technooligarchovia na ketamíne z Thielovho okruhu, inšpirovaní nacistickými teoretikmi z tradície Carla Schmitta. Pápežská encyklika je v tomto zmysle prvým argumentačným nástrojom proti strojom. Zjednocuje nedokonalé, no ľudské ľudstvo v novej krížovej výprave, tentoraz nie s misionárskymi a koloniálnymi úmyslami, ale v snahe ochrániť našu jedinečnosť napriek všetkému, čím sa nám ešte stále nepodarilo stať.
