Autor je poslancom Národnej rady za PS.Spor o to, či vôbec ešte považujeme za historický fakt, že v roku 1968 bol agresorom Sovietsky zväz začala vláda z dôvodov, ktoré sú perfídne a nebezpečné. Opozícia nesmie pred týmto bojom utekať, ale musí brániť stranu pravdy a faktov.
Článok pokračuje pod video reklamou
Už niet pochýb, že súčasná vláda sa systematicky pokúša rozostriť zodpovednosť Moskvy. Pri auguste 1968 počúvame pripomienky, že do Československa predsa nevstúpili iba sovietske vojská, ale armády viacerých štátov Varšavskej zmluvy. Je to fakticky pravda, ale politicky zavádzajúce. Režimy v Poľsku, Maďarsku či východnom Nemecku nepovstali proti Dubčekovi a Pražskej jari spontánne, ale na rozkaz Moskvy. Invázia bola rozhodnutím sovietskeho vedenia, a bez jeho vôle by sa neuskutočnila. Rovnaký mechanizmus vidíme pri dnešnej ruskej agresii proti Ukrajine. Aj tu sa vláda usiluje zahmliť jednoduchú skutočnosť o tom, kto napadol koho. Keďže sa nedá spochybniť, že na Ukrajinu vtrhli ruské vojská, od vlády aspoň počúvame výhovorku, že Ukrajina si vojnu vlastne spôsobila sama a Rusku vraj nezostávalo nič iné, než zaútočiť. Nemyslím si, že väčšina Slovákov týmto konštrukciám uverí. To však ani nie je ich cieľom. Účinnejšie je zasiať dostatok pochybností, relativizovať každý fakt a vytvoriť dojem, že všetko je iba „názor proti názoru“. Výsledkom je spoločnosť, v ktorej ľudia postupne prestávajú veriť, že pravdu možno vôbec rozlíšiť od lži. A práve to je nebezpečné.Krajina, ktorá si nie je istá vlastnými dejinami, sa bude ťažšie brániť. Keď bude raz musieť brániť svoju slobodu a zvrchovanosť proti ruskej sabotáži či agresii, demobilizovaná spoločnosť nemusí nájsť vôľu a odvahu. Nastavenie, že „pravda je niekde uprostred“ bez ohľadu na fakty, je preto politicky mimoriadne užitočné pre tých, ktorí chcú Slovensko oslabiť a vzdialiť od demokratického Západu. Veľmi presne to pomenoval diplomat a bývalý predseda Strany demokratickej ľavice Peter Weiss: „V Česku sa politické spory odohrávali vnútri spoločného rámca jasne pomenovaných dejín. Na Slovensku sa vedie politický zápas o samotný rámec – teda o to, či je možné pomenovať ZSSR ako agresívnu imperialistickú veľmoc, či august 1968 súvisí s 22. februárom 2022, a či pripomínanie ruského imperializmu nie je prejavom rusofóbie.“ Práve preto je povinnosťou všetkých, ktorým záleží na slobode a zvrchovanosti Slovenska, proti prepisovaniu našich dejín vystupovať. Vysvetľovať, pripomínať fakty a nenechať verejný priestor tým, ktorí ich chcú deformovať. A kde je na to vhodnejšie miesto než Šafárikovo námestie v Bratislave, jedno zo symbolických miest odporu proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy? Práve tam 21. augusta 1968 zahynula pätnásťročná Danka Košanová. A kedy je vhodnejší čas než výročie samotnej invázie? Tohtoročnú spomienku neorganizovala vláda ani politická strana, ale združenie bývalých politických väzňov. V prvých radoch sedeli jeho členovia, z ktorých mnohí majú dnes deväťdesiat rokov.Progresívne Slovensko tam prišlo predovšetkým preto, aby im prejavilo úctu, a aby pripomenulo historickú pravdu o invázii. Urobil to aj podpredseda parlamentu Martin Dubéci vo svojom prejave ešte pred vystúpením ministra zahraničných vecí Juraja Blanára. Ak by tam PS ani Martin Dubéci neboli, neodzneli by jeho slová, že na Ukrajine sa bojuje proti tomu istému rozpínavému inštinktu Moskvy, ktorý sem v roku 1968 dohnal sovietske tanky. Existuje však aj ďalší, veľmi jednoduchý dôvod, prečo tam PS malo byť. Progresívne Slovensko dostalo od svojich voličov mandát zastupovať ich hodnoty a svetonázor v politike, vo verejných debatách aj pri udalostiach, na ktorých sa rozhoduje o tom, akým spôsobom budeme rozumieť vlastnej minulosti. Nechať si ujsť hlavnú spomienku na obete 21. augusta by bolo zlyhaním voči týmto voličom a voči mandátu, ktorý nám dali. Preto správna otázka podľa mňa neznie, prečo tam bola početná delegácia PS. Oveľa zaujímavejšie je pýtať sa, kde boli ostatní. Premiér neprišiel. Prezident vyslal svojho vojenského poradcu. Z členov vlády bol prítomný minister Blanár a niekoľko štátnych tajomníkov. Na udalosť, ktorá pripomína jeden z najtragickejších zásahov cudzej mocnosti do moderných slovenských dejín, je to žalostne málo. Túto otázku treba položiť aj opozícii. Okrem početnej delegácie PS bolo opozičných poslancov na spomienke minimum. Považujem to za chybu. Keď demokratickí politici opustia priestor, v ktorom sa vedie verejná diskusia o našich dejinách, tento priestor nezostane prázdny. Obsadia ho tí, ktorí chcú dejiny prepisovať.
