Autor je bývalý veľvyslanec a bývalý predseda SDĽZa Rusko a za Slovensko! Na zdravie všetkých prítomných! Tak zakončil ruský veľvyslanec Sergej Andrejev svoj prejav na recepcii pri príležitosti Dňa Ruska.
Článok pokračuje pod video reklamou
Pripíjal za prítomnosti podpredsedu Národnej rady a predsedu SNS Andreja Danka. Na podujatí sa podľa oficiálnej správy zúčastnili viacerí poslanci a predstavitelia štátnych orgánov, osobnosti kultúry a umenia zo Slovenska, ktoré udržiavajú vzťahy s ruskými kultúrnymi kruhmi a zástupcovia spoločenských organizácií a médií, ktorých mená ruský zastupiteľský úrad v Bratislave nezverejnil. Nebol to obyčajný diplomatický prípitok. Bol to koncentrovaný manifest súčasnej ruskej imperialistickej zahraničnej politiky. Andrejev neponúkol Slovensku viac obchodu, investícií, vedeckej spolupráce ani kultúrnych kontaktov. Nepozýval nás obdivovať ruskú literatúru, hudbu ani vedu. Ponúkol tým slovenským politikom, ktorí budujú s Kremľom nadštandardné vzťahy, aby prijali ruské chápanie Európy a medzinárodného poriadku.Nové realityV úvode svojho prejavu tvrdí, že Rusko je obeťou „totálnej hybridnej vojny, ktorú proti nám vedie kolektívny Západ“. Agresia proti Ukrajine sa v jeho podaní mení na obranu Ruska. O niekoľko odstavcov neskôr však sám priznáva skutočný zmysel vojny: „Podstata konfliktu nespočíva v osude Ukrajiny. Rusku v tomto konflikte čelí celý kolektívny Západ.“ Je to azda najúprimnejšia veta celého prejavu. Ukrajina je podľa nej iba bojiskom širšieho zápasu o nové mocenské usporiadanie Európy. Andrejev požaduje uznať „nové geopolitické reality“, lenže tieto „reality“ nevznikli rokovaniami medzi štátmi, dohodami ich predstaviteľov ani slobodným rozhodnutím obyvateľov. Vznikli okupáciou cudzieho územia. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Rusko stalo jediným európskym štátom, ktorý vojensky menil medzinárodne uznané hranice. Najskôr podporou separatizmu v Podnestersku, potom uznaním odštiepeneckých regiónov Gruzínska, anexiou Krymu, podporou separatistov v Donbase a Luhansku, a napokon svojvoľnou anexiou štyroch ukrajinských oblastí. Ruský prezident inváziou na Ukrajinu porušil nielen Chartu OSN a Helsinský záverečný akt, ale aj Budapeštianske memorandum z roku 1994, podpísané jeho politickým stvoriteľom a predchodcom prezidentom Borisom Jeľcinom. Ruská federácia sa v ňom zaviazala rešpektovať štátnu nezávislosť a územnú celistvosť Ukrajiny výmenou za to, že Ukrajina sa vzdá tretieho najväčšieho jadrového arzenálu na svete. Andrejev sa v prejave rozhorčuje nad tým, že „kolektívny Západ“ si v súlade s Chartou OSN dovolil už viac ako štyri roky pomáhať Ukrajine brániť sa proti vierolomnému porušeniu tohto záväzku a snahe zlikvidovať suverénnu ukrajinskú štátnosť a svojbytnosť ukrajinského národa. Je pobúrený tým, že nezávislá Ukrajina, ktorú nazýva „antiRuskom“ a „našim historickým územím“ , sa drzo s pomocou spojencov odmieta podriadiť ruskému ultimátu, aby uznala stratu ulúpených území, vzdala sa práva rozhodovať o svojom vnútornom politickom usporiadaní a medzinárodnom postavení, poslušne sa vrátila do sfér ruského vplyvu a nechala si určovať, kto v nej bude vládnuť. Logika jeho uvažovania je prostá: keď my Rusi ako jadrová veľmoc niečo chceme, tak nám to musia dať. Keď nám to nedajú, tak si to vezmeme silou. A keď sa im to nepáči, je to znamenie, že trpia rusofóbiou. Andrejev však nejde iba proti povojnovému medzinárodnému právu. Ide aj proti myšlienke demokratickej Európy. Tvrdí, že „osou svetovej politiky dnes nie je konflikt medzi demokraciou a autoritárstvom, ale medzi neoliberálnym totalitarizmom a hodnotami svetovej väčšiny.“ Je to mimoriadne dôležité priznanie. Kremeľ už ani nepredstiera, že demokracia je univerzálnou hodnotou. Rozhodujúca je sila. Aj preto dnes Rusko vedie vojnu proti Ukrajine po boku jednej z najbrutálnejších diktatúr na svete, Severnej Kórey. Je to pozoruhodný osud krajiny, ktorá sa ešte donedávna vydávala za ochrancu kresťanskej európskej civilizácie. Predstava civilizačnej nadradenosti Rovnako paradoxná je Andrejevova predstava civilizačnej nadradenosti Ruska. Európu vykresľuje ako morálne rozvrátený priestor „neoliberálnej sekty“, pseudohodnôt a úpadku. Ak je to pravda, prečo desaťročia posielali ruské politické a ekonomické elity svoje deti študovať do Londýna, Paríža, Viedne či Ženevy? Prečo investovali svoje majetky do európskych bánk a nehnuteľností? Prečo po začiatku vojny odišli z Ruska státisíce jeho občanov? A prečo do krajiny s údajne piatou najsilnejšou ekonomikou sveta neprúdia státisíce Európanov, ale naopak, Rusko zápasí s odlivom vzdelaných ľudí na nenávidený, dekadentný, upadajúci Západ? Ľudia hlasujú nohami. Nerozhoduje Putinova propaganda, ale to, kde chcú vychovávať deti, podnikať a zostarnúť.
