Autor je politológSlovenské politické strany sa roky prezentujú ako nositeľky demokratických hodnôt. Niektoré z nich sú dokonca (samo)označované za tzv. demokratické strany (súčasná opozícia), a to primárne v kontraste so stranami, ktoré časť médií a politických komentátorov vníma a nálepkuje ako nedemokratické (dnešná koalícia).
Článok pokračuje pod video reklamou
Lež pri bližšom pohľade na vnútorné fungovanie politických strán vidíme, že demokracia je pre ne v zásade iba marketingový slogan, a nie organizačný princíp.V kontexte demokracie platí, že strany sú kostrou zastupiteľskej demokracie. Rozhodujú o tom, kto sa dostane na kandidátku, kto bude spravovať štát, aké politiky sa budú realizovať a aké hodnoty budú dominovať vo verejnom priestore.Ak však samotné strany fungujú nedemokraticky, je ilúziou očakávať, že budú demokratické pri správe štátu. Je zrejmé, že bez demokracie v politických stranách niet demokracie v politickom systéme.Slovenské strany: Organizácie bez reálnych členovPrvým problémom našich politických strán je výrazne nízka členská participácia. Väčšina strán síce má členov, ale tí zvyčajne nemajú reálny vplyv na strategické rozhodnutia strany. V Smere, Hlase, Republike alebo v Matovičovom hnutí je členstvo symbolické – slúži iba na mobilizáciu voličstva.Členovia nemôžu ovplyvniť výber kandidátov, kontrolovať vedenie strany, iniciovať vnútorné reformy či určovať programové a politické priority strany. Tie pripomínajú „firmy“, v ktorých vedenie rozhoduje o všetkom a členská základňa je len kulisou – proletariátom.Na druhej strane Progresívne Slovensko, SaS a KDH síce ponúkajú istú mieru participácie, stále však ide o participáciu kontrolovanú. PS využíva online nástroje na koordináciu pracovných skupín a konzultácie, ale výber kandidátov zostáva centralizovaný.SaS sa snaží o vnútornú súťaž, no pri približne 300 členoch a elitárskom prístupe k členstvu je to stále uzavretý „klub“ priateľov predsedu strany. KDH má tradičnú stranícku kultúru, avšak tá je skôr stabilizačná než inovatívna a invenciu odmeňuje „odídením“.Výber vedenia: Medzi aklamáciou a súťažouDemokracia v strane sa začína pri voľbe jej vedenia. Smer, Hlas, Republika a hnutie Igora Matoviča fungujú ako personalizované strany (personalistic political enterprise). Predseda strany je politickým lídrom a hlavným mocenským i finančným centrom strany. Voľby vedenia sú formálne. „Všetci“ si uvedomujú, že prežiť môžu len vďaka lídrovi – majiteľovi. To, že s ním nakoniec skončia, si nechcú alebo nemôžu uvedomiť.PS, SaS a KDH síce umožňujú súťaž viacerých kandidátov, ale v prípade SaS je to iba dôsledok toho, že Richardovi Sulíkovi (načas) prešla chuť na politiku. Demokrati sa snažia o kolektívnejší model fungovania, ich krátka existencia však neumožňuje hodnotiť stabilitu týchto mechanizmov.Problémom je, že väčšina strán sa tvári demokraticky, ale v praxi funguje centralizovane. Aklamačné voľby, v ktorých je predseda nezriedka jediným kandidátom, sú v slovenskom straníckom systéme bežné. To vytvára prostredie, v ktorom sa kritika vedenia považuje za prejav absencie lojality. Prostredie, v ktorom sa vnútorné konflikty riešia „odídením“ nespokojných, a nie diskusiou a kompromisom.Kandidátky ako nástroj mociTestom vnútrostraníckej demokracie je výber kandidátov na pozície straníckych a štátnych politických elít. V rámci neho sa rozhoduje o tom, kto bude mať šancu „konzumovať“ benefity z členstva v strane.Smer, Hlas, Republika a hnutie Igora Matoviča majú kandidátky zostavované predsedom a jeho „klientmi“. Kritériom získania zvoliteľného miesta na kandidátke nie sú odbornosť či reprezentatívnosť, ale lojalita.Progresívne Slovensko a SaS kombinujú centrálne rozhodovanie s vnútornými súťažami, no stále ide o model, v ktorom má vedenie strany posledné slovo. KDH umožňuje regionálnu participáciu, čo je síce pozitívny prvok, je však konzervatívne a málo otvorené novým tváram. Demokrati deklarujú transparentnosť, ale ich kandidátky sú tiež výsledkom rozhodnutí vedenia strany.Strany sa boja otvorených primárok, pretože by oslabili moc vedenia nad stranou. Výsledkom je, že parlament nereprezentuje členskú základňu, ale preferencie úzkej skupiny straníckych lídrov.Personalizácia: Keď je strana lídrom a líder stranouHnutie Igora Matoviča je postavené na osobnej značke Igora Matoviča, ktorého agendou je Igor Matovič. Republika stojí na bývalom jadre ĽSNS (Uhrík, Mazurek, Suja) a Smer na Robertovi Ficovi.V takýchto stranách je líder nielen politickým reprezentantom, ale aj hlavným zdrojom identity strany. Dôsledkom je, že politické strany sú závislé od danej osoby, jej momentálnych „nálad“ a dôveryhodnosti. V stranách neexistuje demokratický mechanizmus a líder môže, ba musí potláčať akúkoľvek opozíciu. Mimochodom, netýka sa to len súčasnosti. Existencia a zánik HZDS a SDKÚ boli postavené práve na osobách Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu.Personalizácia je problémom aj v stranách, ktoré sa snažia o kolektívny model vedenia. PS či SaS dnes nie sú personalizovanými stranami v klasickom zmysle, no aj tu má alebo mal predseda výrazný vplyv na strategické rozhodnutia.Ďalším problémom demokratických procesov v stranách je nedostatok transparentnosti. Strany využívajú moderné komunikačné kanály, majú etické kódexy a zverejňujú svoje rozhodnutia, no väčšina z nich funguje v režime, v ktorom sa nepríjemné alebo kritické rozhodnutia utajujú. Vnútrostranícke konflikty sa navyše riešia za zatvorenými dverami a členská základňa sa o rozhodnutiach dozvedá až ex post.Prečo na tom záleží a čo s týmKvalita vnútrostraníckej demokracie nie je akademická téma. Priamo ovplyvňuje stav demokracie v štáte. Strany, ktoré fungujú centralizovane, personalizovane a netransparentne, majú tendenciu prenášať tieto vzorce aj do správy štátu.Ak neumožňujú vnútornú súťaž, nebudú podporovať ani súťaž ideí v parlamente. Ak potláčajú kritiku, nebudú podporovať kritické médiá. Ak rozhodujú v úzkom kruhu, budú v úzkom kruhu aj realizovať politiku. A strany, ktorých existencia závisí od vnútrostraníckej oligarchie, budú oligarchizovať aj politiku štátu.Ak chceme posilniť demokraciu v politických stranách, potrebujeme zaviesť povinnosť funkčných vnútrostraníckych demokratických mechanizmov, motivovať ľudí, aby do politických strán vstupovali a volili tie, ktoré sú skutočne demokratické, a napokon – čo je najdôležitejšie – potrebujeme občiansky vzdelaných a kriticky mysliacich občanov a voličov, ktorí dokážu rozpoznať, že bez demokracie v stranách niet demokracie v štáte.
