Autor je politológVzájomné obviňovanie predstaviteľov Smeru a Progresívneho Slovenska z toho, kto je väčším príživníkom na štátnych peniazoch vstúpilo do fázy, z ktorej sa nejeden predstaviteľ antisystému teší.
Článok pokračuje pod video reklamou
„Všetci sú príživníci,“ povie politik antisystému a voliči sa za ním rozbehnú, ako lumíky vrhajúci sa do akéhokoľvek šialenstva, ak existuje možnosť, že bude... lepšie. Verejná debata, či má Michal Šimečka niesť politickú zodpovednosť za dianie okolo Projektu Fórum, sa zredukovala na frázy, že „nič neurobil“ a že „deti nenesú zodpovednosť za svojich rodičov“. Lenže tento rámec ignoruje podstatu politickej zodpovednosti politikov. Prioritne nejde o vinu, ale o dôveru, že existuje alternatíva, a politika sa dá robiť inak. Práve táto dôvera je dnes otrasená. Michal Šimečka, politik ako každý iný V čase vlád Roberta Fica sa opakuje rovnaký scenár. Bytostná prítomnosť ohrozenia demokracie verzus očakávanie príchodu „spasiteľa“. Viera, že musí existovať aj iné – slušné Slovensko. Iveta Radičová, Andrej Kiska, Zuzana Čaputová, PS... Michal Šimečka. Politici, ktorí sa vraj nemôžu mýliť, ktorí nemôžu byť takí ako „oni – hrobári slovenskej demokracie". Potom sa objaví kauza či kauzy a namiesto naplnenia očakávaní príde vysvetlenie, že „náš politik“ nemá odstúpiť. Nikomu neublížil, nič neukradol, nenesie zodpovednosť za svojich rodičov. Lenže dôvera je rokmi jej pošliapavania otrasená. Konštatovanie Matúša Kostolného, že „na Slovensku nie je politik, ktorý by odstupoval pre chybu svojho rodiča“, nepotvrdzuje „nevinu“ Michala Šimečku, je to akceptovanie toho, že Michal Šimečka je politik, ako každý iný. Politik, ktorý politickú zodpovednosť vníma iba cez prizmu skutkov, ignorujúc podstatu, a tou sú dôsledky. Nejde o to, či je konkrétny politik vinný – ak si odmyslíme trestnoprávnu rovinu skutku – ide o to, či jeho zotrvanie v pozícii lídra strany posilňuje alebo oslabuje dôveru v politiku. Politika je svinstvo, povie si bežný volič. Šimečkova politická (ne)zodpovednosťPolitická zodpovednosť je rozhodujúcim predpokladom demokratickej legitimity. Fukuyama (2014) pripomína, že kľúčovým faktorom zodpovednej politiky je to, že politickí lídri musia klásť verejný záujem nad osobný – dôsledok nad skutok. Ak tento princíp ignorujú, narúša sa dôvera občanov v demokraciu. Max Weber pred storočím upozornil, že demokracia neprežije, ak sa budú politici riadiť iba „etikou presvedčenia“ (ja som nič neurobil) namiesto toho, aby vnímali význam „etiky zodpovednosti“, ktorá vyžaduje schopnosť niesť dôsledky aj za situácie, ktoré osobne nespôsobili. Politologická teória principal – agent poukazuje, že ak volič stratí dôveru v politikov, čo sa u nás roky deje, viera v systém a teda v demokraciu je narušená bez ohľadu na to, či agent (politik) pochybil individuálne alebo sa pochybenie týka kohokoľvek, s kým je spájaný. Duncan Green (2016) tvrdí, že politické strany sú kľúčovými inštitúciami zodpovednosti, a ak ich lídri odmietajú niesť následky, oslabuje to schopnosť strany kontrolovať moc navonok aj dovnútra. Výskumy politickej kultúry ukazujú, že pokrytectvo a neochota vyvodiť zodpovednosť patria medzi hlavné zdroje politického cynizmu, pre ktorý potom eroduje dôvera v politikov, v strany, aj v demokraciu ako celok. Reakcie Michala Šimečku a PS na kauzy spojené s jeho rodinou pôsobili až príliš ľahostajne, najmä ak vezmeme do úvahy, že inde vo svete, v porovnateľných prípadoch politici konali omnoho razantnejšie. V roku 2025 odstúpila britská ministerka Tulip Siddiq už pri podozrení z finančných väzieb svojej rodiny, keď sa ukázalo, že žila v nehnuteľnostiach prepojených na politických spojencov svojej tety, bývalej bangladéšskej premiérky Sheikh Hasiny, ktorá musela odstúpiť po protestoch namierených aj proti korupcii v Bangladéši. Mark Bovens (2007) pripomína, že „zodpovednosť znamená povinnosť vysvetliť, odpovedať a niesť následky“, čo sa v prípade Šimečku a jeho PS naplnilo len čiastočne. Namieste je otázka, či je Šimečka schopný niesť dôveru, ktorú jeho strana potrebuje, a či už nenastal čas nahradiť ho. Vhodná náhrada (ne)existuje Väčšina komentátorov tvrdí, že odstúpenie Michala Šimečku by bolo chybou. Priznaním si viny, porážkou, slabosťou. Zhodujú sa, že by to isto „Smer využil“, že vlastne ani „niet náhrady“, a ak je, tak „nemá nikoho iného ako Zuzanu Čaputovú“ prípadne Ivana Korčoka, Ľudovíta Ódora. Takéto uvažovanie je – okrem konzervatívnej ujarmenosti – postavené primárne na logike strachu, nie na logike zodpovednosti. Ak chce PS ukázať, že je inou stranou ako alibistické a zbabelé združenia „benefitierov“, musí konať inak. Musí ukázať, že odchod nie je prejavom slabosti, ale novým štandardom politickej kultúry. Musí ukázať, že sa nebojí robiť odvážne politické rozhodnutia (na rozdiel od kopírovania „politiky“ Igora Matoviča), že sa nebojí predstaviť osobnosť, ktorá môže predstavovať progresívne Slovensko – vzdelanú ženu s citom pre politiku. Práve preto je namieste uvažovať o tom, že odchod môže byť príležitosťou pre nový typ lídra – Veroniku Cifrovú Ostrihoňovú. Tá spája to, čo PS dlhodobo hľadá: vzdelanie orientované na komunikáciu, prirodzenú charizmu, vysokú poznateľnosť a mediálnu prítomnosť a dobrú povesť nezaťaženú kontroverziami. Sama zdôrazňuje, že „politika musí byť zrozumiteľná a ľudská, inak sa od nej ľudia odvrátia“. Jej schopnosť osloviť nové segmenty voličov – najmä ženy, mladé rodiny a ľudí mimo straníckej bubliny – nie je náhodná. Pracuje s témami rodičovstva, rovnosti príležitostí a verejnej komunikácie, vyhýba sa polarizačným konfliktom. V tomto zmysle nejde o „náhradníčku“, ale o príležitosť na nový začiatok, ktorý môže PS využiť, len musí mať odvahu priznať si, že doterajší líder stratil schopnosť niesť dôveru. Odchod by tak nebol trestom, ale strategickou investíciou do budúcnosti. Štúdie ukazujú, že strany, ktoré dokážu aj v nepríjemných momentoch niesť zodpovednosť, získavajú niečo, čo sa nedá kúpiť: morálny kredit. Spomínaná Tulip Siddiq to pochopila. „Verejná dôvera je dôležitejšia než moja funkcia.“ Tento princíp je univerzálny. Ak PS spojí prevzatie zodpovednosti s líderkou, ktorá má potenciál osloviť širšiu verejnosť, môže získať nový príbeh, ale aj novú energiu. A môže konečne ukázať, že progresívnosť nie je len marketingový slogan, ale schopnosť konať inak, keď to situácia vyžaduje.
