Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu Naplno sa zvrátený pojem normalizácia začal používať a napĺňať morbídnym obsahom od apríla 1969, keď si ho za svoj program zvolili československí komunisti na smutne známom plenárnom zasadnutí svojho ústredného výboru, a jeho hlavným protagonistom sa stal Gustáv Husák, vtedy čerstvo zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ.
Článok pokračuje pod video reklamou
Ale údajná potreba normalizácie pomerov v Československu sa spomína už v tzv. moskovskom protokole, ktorý niekoľko dní po okupácii Československa v auguste 1968 podpísali naši najvyšší predstavitelia, násilne odvlečení do Moskvy. Odvtedy uplynulo 58 rokov.Nie je to žiadne okrúhle výročie, ale to mu neuberá na aktuálnosti. Naopak, pripomínanie si začiatku tzv. normalizácie je, žiaľ, stále aktuálnejšie. A netýka sa to len historikov.Je to, čoho sme na Slovensku momentálne svedkami, už plnoformátová normalizácia, ako si ju pamätáme z dvoch desaťročí po okupácii v roku 1968, alebo ešte nie je?To je otázka, na ktorú sa nedá jednoznačne odpovedať. Na jednej strane mnohé činy časti politikov a nimi dosadených úradníkov nápadne pripomínajú to, čo sme zažívali vtedy. A nejedna či nejeden z nás už normalizačné metódy zažíva na vlastnej koži: od ľudí z kultúrnych inštitúcií a štátnej ochrany prírody cez kritických redaktorov a redaktorky až po nepohodlných sudcov, prokurátorov a vyšetrovateľov.Prečo sme sa dali znormalizovať? Na druhej strane tu ešte stále máme celý rad slobôd a demokratických vymožeností, o ktorých sa nám v časoch, ktoré súdruhovia orwellovsky nazvali normalizáciou, ani nesnívalo.Čo je však nepochybne alarmujúcejšie ako samotný stav, je trend, lebo krok za krokom sa k „znormalizovanej“ spoločnosti približujeme. Raz to má podobu až brutálne otvorenú, inokedy nenápadnú, plazivú, ale vývoj, či presnejšie regres, je evidentný.V tejto chvíli ma však otázka, či a nakoľko sme sa vrátili do desaťročí pred novembrom 1989, ani tak nezaujíma. Zaujíma ma skôr to, prečo sme sa dali „znormalizovať“ vtedy, prečo k tomu smerujeme aj teraz a ako sa proti tomu brániť.Neskôr narodeným len pripomeniem, že pojmom normalizácia sa označoval stav, v ktorom komunistický režim nazýval nenormálne veci normálnymi a naopak. Oficiálne sa to označovalo za návrat do normálu, pričom ten normál v ich ponímaní predstavoval krutovládu jednej strany, založenú na abnormálnom potláčaní základných ľudských práv a slobôd a na vazalstve či nekritickom obdive k Sovietskemu zväzu.Nazvať to normalizáciou je niečo poriadne zvrátené, však? Príčetným ľuďom bolo aj vtedy jasné, že je to na hlavu postavené. Tak ako mohla režimu takáto zvrátenosť beztrestne vydržať viac ako dvadsať rokov? A to bez toho, aby nás vešal, masovo zatváral, vyháňal z vlastného domu či inak brutálne postihoval a zastrašoval na spôsob 50. rokov?Vysvetliť sa to dá len tak, že väčšina ľudí túto perverznú hru prijala. Navonok sa tvárila, že tomu verí, a bála sa povedať nahlas, že cisár je nahý.Prežili sme, ale niektorí sa hanbia Samozrejme, boli aj výnimky, ktoré, ako vieme, sprevádzajú každé pravidlo. Na Slovensku boli týmito odchýlkami od absurdnej „normy“ najskôr len jednotlivci a neskôr i celé ostrovy či aspoň ostrovčeky pozitívnej deviácie. Patrí im česť a uznanie.Ale čo zvyšných 99 percent populácie? Správali sa podobne ako tí Andersenovi ľudkovia, ktorí manifestačne obdivovali nejestvujúce cisárove nové šaty a báli sa povedať či dokonca len priznať si to, čo videli na vlastné oči. „Znormalizovaný“ človek skrátka odmietal pravdivo pomenovať stav vecí verejných.Prežili sme to a tí a tie, ktorých sa to týka a majú svedomie, sa za to aj hanbia. A preto recept, ako neakceptovať normalizáciu, nám poskytuje okrem Andersena a jeho rozprávkového dieťaťa už aj samotná naša trápna, viac ako 20-ročná skúsenosť s tzv. normalizáciou.Vyplýva z nej, že „normalizácia“ môže mať úspech iba vtedy, ak ju masovo akceptujeme a prijmeme abnormálny život v lži ako normu. Viac-menej dobrovoľne aj bez hrozby drakonických trestov.Niekedy pre pochybné výhody, inokedy len preto, že konformizmus je pohodlnejší ako život v pravde. A nemusí sa to diať len v striktne politickej rovine.Akceptáciou lži a nekalých praktík môže byť aj zatváranie si očí pred tým, ako sa politická alebo ekonomická moc správa k prírode, pamiatkam, verejným financiám, eurofondom, menšinám či vylúčeným komunitám, alebo ako velebí agresora a uráža jeho obete. Ale aj pomerne malá účasť na protestoch proti normalizačným tendenciám, ktorá by mala byť oveľa masovejšia. Ak ešte máme pud sebazáchovy.Mnou navrhované riešenie je v zásade pomerne jednoduché, aj keď bez nášho každodenného úsilia to nepôjde: odmietnime návrat tzv. normalizácie a bráňme slobodu a demokraciu všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii a na ktoré pamätá aj naša ústava!Robme to všetci, ktorým na slobode a demokracii záleží!Tu a teraz, lebo zajtra môže byť neskoro!Ešte stále si to nevyžaduje žiadne mimoriadne hrdinstvo.
