Článok pokračuje pod video reklamou

Vzhľadom na tie rebríčky prijímateľov dotácií a informácie, ktoré o mne v uplynulých dňoch fond zverejnil, považujem za potrebné uviesť fakty na pravú mieru. Vysvetlím pre tých, ktorí toto prostredie nepoznajú ako funguje systém hodnotenia žiadostí, prečo sú podozrenia z konfliktu záujmov nezmyselné, a v čom spočíva zásadný problém slovenskej kultúrnej podpory.Po prvé, ako členka odbornej komisie som sedela a hodnotila projekty v úplne iných podprogramoch, než v ktorých som sama žiadala o podporu na svoju vlastnú tvorbu. Člen komisie nemá žiadny prístup k hodnoteniu v iných sekciách fondu, keby niekde v žiadostiach, ktoré som hodnotila, figurovalo moje meno, bolo by to považované za konflikt záujmov. Ak by sa v danom zozname nachádzalo meno príbuzného alebo blízkeho kolegu, člen komisie je zo zákona povinný to nahlásiť. Po druhé, pri mojom mene svieti v rebríčku suma vyše 57-tisíc eur za šesť rokov. Na prvý pohľad to môže pre laika vyzerať ako závratné číslo, no realita je prostá a píšuc tento text sa sama čudujem, že sa musím obhajovať pred ľuďmi čo nepíšu a pod zamestnaním si predstavujú predavačku či murára.Šesť štipendií v priebehu šiestich rokov v prepočte vychádza približne na 940 eur brutto na mesiac. Nejde o žiadne "zbohatnutie", ale o priemernú čistú mzdu, z ktorej človek normálne žije a platí účty. Za tieto peniaze som za šesť rokov odovzdala desať kníh a dve rozhlasové hry. Knihy, ktoré vyšli boli ocenené, preložené v zahraničí, a v na predsádke je zverejnené, že ich vznik z verejných zdrojov podporil FPU. Popri tom chodím do práce. Pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku na trojštvrtinový úväzok, knihy nepíšem v pracovnom čase, ale keď prídem domov. Mám to ako druhé zamestnanie, a ak dostanem štipendium, mám ho čiastočne zaplatené. Umelecká tvorba je regulárne zamestnanie, nie hobby po večeroch. Keď mladá islandská spisovateľka (ktorú sme hostili na festivale BRaK) alebo francúzsky autor, dostanú štátne štipendium, systém im garantuje dlhodobé stabilné zázemie. Dostanú sumu, z ktorej vedia dôstojne vyžiť celý rok, a ich jedinou úlohou je písať.Na Slovensku dostane autor štipendium na pár mesiacov, no nemá žiadnu kontinuitu. Systém je nepredvídateľný a nestabilný. Za takýchto podmienok nemôžeš prísť do práce, položiť na stôl výpoveď a povedať: „Od zajtra píšem román.“ Riskoval by si , že o pol roka nebudeš mať z čoho nakŕmiť rodinu alebo zaplatiť lieky. Štipendium má byť predsa priepustka na slobodu, nie lotéria, pri ktorej tŕpneš, či ťa niekto nebude prepierať na sociálnych sieťach. Slovenský spisovateľ nemôže dať výpoveď a spoľahnúť sa na to, že štát mu umožní napísať román. Netuší totiž, či o pol roka bude mať na nájom.Štipendium nepovažujem za luxus, naopak, je to jediný nástroj, ako môžem popri práci získať ticho a čas na napísanie knihy, ktorú si neskôr prečítate. Písanie je práca. A neľahká. Všetky projekty som zrealizovala poctivo, transparentne a knihy riadne vyšli. (Tremolo Ostinato, 2020, vyd. Slovart, nominácia na Anasoft litera, preklad do maďarčiny; Pozor, bodkovaný pes, 2021, vyd. Slovart; Radosti a dni, vyd. Literárne centrum, Slovart; Líštičky majú rady teplo, 2022, vyd. Slovart, nominácia na Anasoft litera; Zelená pošta, 2022, vyd. Slovart; Záhradky, 2023, vyd. Slovart; Svet je kvet, 2025, vyd. Slovart; Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte, vyd. Slovart 2025.)V roku 2025 som napísala knižky Kincugi, vyjde vo vydavateľstve Slovart a Pán František, vyjde vo vydavateľstve Slniečkovo.Zverejňovanie rebríčkov bez kontextu a vysvetlenia nie je snahou o transparentnosť. Je to cielená dikreditačná kampaň a ekonomický tlak na nezávislosť! Cieľom je vyvolať v spoločnosti závisť a urobiť z umelcov príživníkov, a má slúžiť ako výstraha pre každého, kto nahlas kritizuje neodborné zásahy ministerstva a politizáciu verejnoprávnych fondov ako som to v posledných mesiacoch systematicky robila ja. Slobodná kultúra nemôže existovať tam, kde sa podpora prideľuje podľa lojality k moci, a nie podľa umeleckej kvality. Ak štát zničí nezávislé mechanizmy podpory, zničí samotnú podstatu tvorby. Odmietam sa nechať zaťahovať do politických hier, ktoré majú za cieľ jediné: umlčať slobodný hlas slovenskej kultúry. Ak má niekto pocit, že slovenskí spisovatelia žijú zo štátnych peňazí nad pomery, pozývam ho vyskúšať si tento proces na vlastnej koži.Zloba moci ma neuráža, no uráža ma jej estetická nedostatočnosť. Keď pán poslanec Gašpar vezme do úst moje meno, nerobí to preto, že by mu záležalo na literatúre. Robí to preto, že mu chýba predstavivosť. Pre ľudí ako on a ministerku kultúry (!) je spisovateľ len podozrivým indivíduom, ktoré namiesto skutočnej práce čosi píše. Nerozumejú, že literatúra nie je služba režimu ani milodar od štátu. Moje meno svieti v tabuľkách. No svieti vedľa kníh, ktoré zostanú v knižniciach aj po tom, čo mená tých čo ma dnes odsudzujú zapadnú prachom v archívoch hanby. Ak si pán Gašpar či ministerka kultúry myslia, že ma ich lži vyvedú z miery, mýlia sa. Nebudem zdôvodňovať zmysel literatúry ani zmysel svojho života niekomu, kto nečíta. Spisovateľ nie je poddaným žiadneho ministra ani žiadneho fondu. Moja nezávislosť nevzniká v komisiách, vzniká za mojím písacím stolom v Modre. Odtiaľ ma nik neprepustí.Slobodná kultúra prežije aj tieto zlé časy. Prežije, lebo má pamäť. A ja budem písať ďalej. Nie s ich dovolením, ale napriek ich malosti. S hlavou vztýčenou, lebo viem, komu skladám účty – mojím čitateľom a vlastnému svedomiu. Pre nikoho iného tu niet miesta.