Vysoko bijúce vlny vzrušenia a obrovské mediálne ozvučenie migračnej epizódy v enkláve Ceuta sú ďalšie zo symptómov iracionálneho zveličenia príbehu nelegálnej migrácie.Prepálené politické reakcie – od Meloniovej hrozby pozastavením voľného pohybu, cez výzvy vylúčiť Španielsko zo Schengenu (dočasne?!), až po obrat k „happyendu“ s chválou Madridu za rýchle riešenie – sú zbytočne silné a v konečnom dôsledku škodlivé.
Článok pokračuje pod video reklamou
Odvádzajú totiž pozornosť od bezpečnostných rizík, ktoré sú celkom inde. Než – napríklad – v marockej vláde, ktorá svoj problém s politikou Madridu riešila naverbovaním desiatok tisícov plavcov na dlhé trate.Aby sme naplno precítili nadrozmernosť humbugu, zásadný kontext je široký celok. Denný priemer nelegálnych prekročení Schengenu už viac rokov stagnuje okolo sedemsto, čo znamená na rok – nepotrebujete ani AI – dvestopäťdesiat až tristotisíc. Keby do 450-miliónovej Únie každoročne penetrovalo aj povedzme 450-tisíc nelegálov, tak – opäť nepotrebujeme AI – je to jeden nelegál na tisíc „domorodcov“. Verte, neverte, aj pre (približne) 450-tisícovú Bratislavu by to bolo cca 450 novoprišelcov. „By bolo“ v kondicionáli preto, lebo Slovensko nevnímajú ako svoj cieľ ani najchudobnejší z Hornej Volty.Pomer jeden k tisícu sa zvyčajne metaforizuje ako kvapka v mori. Ak ešte zostaneme doma, tak krásavica na Dunaji (aj keby kondicionál nebol) by potrebovala približne 50 rokov, aby sa „zafarbila“ do terajšej diverzity v takých vyhlásených no-go zónach, akými sú napríklad Nemecko, Francúzsko, Švédsko atď. To sa však nestane, keďže migračná politika Únie urobila po prelomovom roku 2015 otočku o 180 stupňov. Čoho prejavom nad prejavy a dôkazom nad dôkazy je od júna účinný migračný pakt, plný detencií, outsourcovania azylových procedúr (teda nie na území Únie, uchádzač nemá nárok na „čakačku“ v EÚ; Taliansko už má dohodu s Albánskom, ale čelí odporu najvyššieho súdu) a prísnej návratovej politiky.Chce sa tým povedať, že obavy z opakovania promigračných riešení sú úplne iracionálne. A tí, ktorí sa akýmisi „wir schaffen das 2.0“ oháňajú ako reálnou obavou, ktorú treba držať v popredí – napríklad aj ozvučením Ceuty ako na koncerte Rolling Stones – sú živly z antisystému. Ktorých úmyslom je zahovárať a bagatelizovať bezpečnostné hrozby stokrát väčšie. Minimálne stokrát ešte i vtedy, ak vôbec nezľahčujeme nedávny incident v Berlíne, ani veľa iných, ktoré mu predchádzali.Z antimigračného trendu sa vymykajú, a celkom zásadne, práve Španieli. Argumenty pre a proti sú na iný komentár – pre autora je Sánchez neznesiteľne progresívny. V tejto chvíli, ak chcete „v momente Ceuty“, podstatnejšie je, že za absurdné volania vykopať Španielov zo Schengenu i ďalšie je najviac zodpovedný práve Sánchez, ktorého ideologický protipohyb je nesolidárny s mainstreamom, ktorý sprísňuje migračnú politiku v zúfalom unikaní pred migračným populizmom antisystému (pozri AfD v Nemecku).Keďže vysvetliť voličskej väčšine ľudskou rečou, prečo sú obavy z migrácie iracionálne je nemožné, v jazde na populistickej vlne treba CDU/CSU, Macronovi i ďalším čakateľom na politickú popravu držať všetky palce. Mali by to však robiť tak, aby problematike migrácie nezvyšovali jej mušiu váhu, ktorú má reálne.
