Autorka je spisovateľka Rozprávali sme sa o tom, kto kedy prvý raz videl more. Pre nás žijúcich vo vnútrozemí je taká debata zaujímavá, veď niektorí máme spočítané koľkokrát a kde presne sme pri ňom boli.
Článok pokračuje pod video reklamou
Talasofil je človek, ktorý miluje more, rád pláva a vyžíva sa v posedávaní pri mori, hoci aj nečinne, dlhé hodiny. Odídeme a myslíme na more. Či sme ho videli zo skál, alebo sme stáli na piesku, fúkal vietor, hučali vlny, ležalo pred nami šíre s obzorom v nedohľadne, alebo sa črtali ostrovy. Možno nám napadne, aké by to bolo, keby sme žili priamo tam, celkom blízko, predstavujeme si, že by sme boli iní, zdravší, bez stresu. Slnko by zapadalo priamo pred naším kuchynským oknom a počas búrky by príboj udieral do skál, zatiaľ čo by sme zaspávali. Nesieme v sebe presvedčenie, že ľudia mora majú lepší život. Nie, nemajú, myslím, že napriek kadejakým štúdiám sa na kvalite života nepodieľa kus mora za oknom, hoci je to fantastická predstava. Anglický lekár, sir Chris Whitty vo svojich zvyčajných výročných správach o zdraví ľudu Veľkej Británie opakovane upozorňuje na nepriaznivý zdravotný stav v pobrežných komunitách krajiny. Ja viem, nie je to letná turistická destinácia, ale je to more. Mladí dospelí na pobrežiach Anglicka majú trikrát vyššiu pravdepodobnosť ohrozenia duševnými ochoreniami ako tí vo vnútrozemí. Nie je tam pre nich dostatok príležitostí každého druhu, zamestnaním počínajúc. Ľudia minulosti vybudovali sídla pri mori pre námorné obchodné trasy. Potrebovali zázemie na súši, okrem toho žili obyvatelia pobreží rybárstvom a hospodárska činnosť prekvitala. Žiaľ, ľudstvu sa darí tak veľmi, že sme práve onou prosperitou spôsobili zmenu klímy a tá teraz ohrozuje nielen biodiverzitu, ale aj živobytie na rôznych miestach obchodných ciest. Domáci, usadlíci v chorvátskych, gréckych či talianskych dedinkách majú oveľa menšie možnosti pri výbere toho, čím sa môžu živiť. Leto v Európe netrvá celý rok, sezóna sa skončí a nie je čo robiť, okrem roboty okolo olivovníkov. Romantické rodinné olivové háje sú na juhu od októbra do januára obsadené ženami, zberajú olivy. Ešte stále je to práca odkázaná na siete a ruky - predovšetkým žien. Na chorvátskom aj gréckom vidieku sú hlboko zakorenené predstavy o role žien v procese zberu a spracovania olív. Nafukovačky zmiznú z obzoru a krajina sa zmení na všednú. More neznamená leto. Rybár v Nórsku, ktorému som vo februári 2023 pomáhala loviť ryby, povedal, že to robí celý život, pohybuje sa na bárke bez kýlu v každom ročnom období. Nikdy nikde nebol, jeho syn študuje v Nemecku, na návštevu za ním sa zatiaľ nechystá. Má svoje more rád také, aké je, iné nepozná. Islanďania nakrútili príbeh podľa skutočnej udalosti. Film Hlboko (Deep) opisuje potopenie rybárskej lode, ktorá sa v roku 1984 prevrátila pri južnom pobreží Islandu. Jeden z mužov na palube prežil. Vydržal plávať vo vode s teplotou päť stupňov Celzia šesť hodín, vonku bolo mínus dva a on to zvládol. Zachránil si život. Svoje rodisko tiež nikdy neopustil. Skúmali ho a zistili, že jeho tuk obsahuje enzýmy podobné tuku tuleňov. Bola to anomália, rozhodne nič zvyčajné. Ak sme celý život v paneláku, nemáme veľa možností, čo by naše telo mohlo, pomyselne, absorbovať. No prijmime predstavu, že človek dokonale splynie s prostredím, tobôž ak v ňom žije pridlho. Muž netušil, či prežije, ale túžil po tom, nevedel, že má v sebe niečo špeciálne, ale mal. Niekto má tuk podobný tuku tuleňov, niekto hrošiu kožu, po ktorej skĺzne všetko a nič nenechá stopu, nič neprejde membránou do tela, do mozgu, do svedomia, do duše. Akoby to tiež bolo nevyhnutné, ak chcete v nejakej profesii prežiť, stopercentne napríklad v politike. A my? Splývame s našou krajinou? Vytvárajú naše telá enzýmy, ktoré nám dovolia zvládnuť ťažké časy, hoci by sa dotýkali len vysokých teplôt?
